Je to o odpustení.
Raz mi iní povedali, že mu mám odpustiť a opustiť toľké predstavy.
A ja čím viac starnem, tým je to ľahšie.
Očisťujúci plač, keď som ti to včera polopate povedala. Priniesla to tvojmu uchu. Takto:
Vystihujúci vzťah detí a mňa je bozk, dotyk. Keď sedím hladkajú mi nohu. Si moja limetka, usmeje sa Sára. Pani učiteľka vyzeráš ako keby si bola malé dievča, zahľadí sa Samuel. A ja sa veľakrát vidím iba ako veliteľ. Musím ich viesť cestou na prechádzku, na obed, do telocvične, na krúžky, na rozprávku, vychovávať ich znamená dohovárať im, napomínať, že by si nemali ubližovať, dávať si punče do nosa, strkanice do brucha, vyplazovať jazyk, uškrňať sa z chýb.
Preberali sme zrodenie života. Hovorila som im, že všetky dievčatká budú mať vo svojich bruškách raz maličké dieťa, ale to má ešte čas.
Monika: „Pani učiteľka a ty máš už dieťa?"
Tobias: „Čosi veď je ešte malá, až keď vyrastie", ozval sa chlapcov hlas.
V brušku niet dieťatka, ale keď zavriem oči predstavujem si v ňom umelecké dielo. Čakanie a prípravy. Jeho otvorenosť. Otvorenosť dvier životu. Dnes, keď som tak obzerala niečo praktické a teplé na tuhú zimu, videla som krásnu vec, hore s bodkovanou čipkou, dole s miestom pre matkino dieťa, pohladila som látku a povedala si, že viac ako sa báť je práve teraz žiť.
Žiť odovzdane.
Na dušu našiť čipku. Dať jej taký lem i takú hranicu.
A svoje bruško spolu s manželom pripravovať pre možné Božie dielo.
