ale užívam si tieto písmená, tieto čísla a vlastnú školopovinnosť, všetky boje s mojim handicapom neodbornosti. Ich neskrotenosť mi je sympatická. Všetko nekrotké obľubujem. Pretože sa cítim aspoň trochu krotká ja. S iným handicapom tak bojovať neviem, ale to je o inom. Aj keď, teraz by som najradšej chytila papier a písala iné, mám rada vôňu školských vecí, zošitov a mojich nových kníh. Teraz ma tá vôňa opantala a ja sa učím. Chcela by som viac vecí naraz. To, čo je potrebné a to, čo je potrebné menej, k čomu sa pristupuje len preto, že poteší. Vyznieva to rozmarne, toľko toho chcieť. Chcem ťukať do klávesnice svoje tóny srdca. Ako teraz, lebo som sa tomu rozmaru poddala. Chcem odísť a bežať, aby ma chytali, chcem vyskočiť a tancovať, spievať a všetko dokopy. Chcem vyliezť na vysoký strom a nebáť sa pádu, lebo sa báť nemusím. Mám ochrancu. Chcem sa vybiť zo svojej energie a pritom vôbec nešportovať. Chcem, aby ma chceli skrotiť, ale nikdy nie vymeniť za predstavu. Chcem byť slobodná a preto sa cítim toľkokrát obmedzená.
Potom, o pár minút sa poddávam niečomu celkom inému, niečomu, čo radosť pohlcuje, vždy sa poddám tej tme, dovolím bleskom, aby udierali a nezapnem si hromozvod. Mysliac, že potrebujem zavlaženie, nevšímam si spúšť. Prajem si naučiť sa rozlišovať, lebo rozlišovať neviem. V tomto absolútne nie. Prajem si, aby som sedela ako malá žiačka v lavici a učila sa žiť. Ďalej by to bolo iba týranie, moja duša mučená a vždy akosi veľmi. Chcela by som návod ako to do seba neprijať a nebyť masochistom duše, pretože ju milujem a chcem sa o ňu starať. Robí mi potešenie, že ju mám, že ma zvnútra vypĺňa, že nie som dutá. Že je mojou výplňou a preto nič nie je iba povrchné.
Nechcem ani to, aby si kvôli mne, vo mne toľko plakala, moja dušička.
Tak si tie snahy idem znova otrepať od prachu a pozbierať zo zeme. Musím si ich kolísať v náručí ako rozplakané dieťa, aby sa upokojili. Musím sa naučiť starať sa. Starať sa viac o teba.
