Aj tak to neviem opísať, ale veď to spí.
Minulosť spí. Múry spia. Vojny spia.
Práve teraz sa mi nahrieva teplá voda a ja si pôjdem umyť vlasy, pôjdeme na narodeninovú prechádzku a obed s čučoriedkami. Idem prať a umyť vaňu a raňajky boli dobré: tekvicové pečivo, domáce maslo, milované paradajky, dnes malé a žlté v tvare hrušky. Čaj Heřmánek květ ako typická charakteristika mňa. Možno spí aj moje znepokojenie, čo ak sa to zobudí, ale aj keď sa to zobudí musím byť tou, ktorá miluje. Ako tá žena v príbehu, ktorá sa nikdy nevzdávala, lebo veľmi milovala. Včera som totiž čítala o Půlměsičním medvědovi a zaspávala mysliac na to ako sa k nemu priblížim ja. Ako ho transformujem, aby som nemávala medvedie sklony. Nie, nechcem, byť bez medveďa, nemyslím si, že je to možné, len nechcem ručať ako on, lebo som človekom.
Uložila som si toto všetko do duše, poukladala do šuflíčkov, navoňala som myšlienky, ktoré ku mne prišli, ale bojím sa, že iba tak, že iba tak pekne, aby to tam pekné a nepoškodené ostalo, ako keď si kúpim silonky, či niečo iné čo sa mi páči a nenosím to, lebo to odkladám pre časy, kedy toho budem hodná.
Lebo si myslím, že ešte nemôžem byť pekná. Dnu i von.
Lebo v mojej duši ešte tak celkom neprestala vojna tých vekov, tých rokov.
A ešte som chcela povedať viac.
Neviem to však opísať.
Ale veď to spí!
