Viackrát do dňa, odkedy som tu, pozorujem holuby, na našom balkóne majú hniezdo s dvoma bielymi vajíčkami, holubica sa už ani nebojí, už vystrašene nehľadí a ani vyplašene neuletí na konár, ešte pred týždňom tam prečkávala až do chvíle kým som sa nevytratila do potrebnej vzdialenosti, prečkávala a očami chránila vajcia plné potomstva, dokonca o mne vedela aj keď som ju špehovala za roletou, mala všetko pod kontrolou, bála sa ma.
Aj ja sa tak bojím hocikedy hocičoho, čo číha a ozlomkrky berie všetko, čo mám rada, bojím sa nezmyselnej chtivosti, pazúrov, ktoré sa navonok tvária nežne. Rozmýšľam tak nad tým či by na mňa tá matka-holubica zaútočila keby som sa dotkla jej pokladu, možno áno a ešte aj otec-holub, s ktorým sa tu na šiestom poschodí stretávajú.
Dáva mi silu predstava, ako bojuješ ty za mňa, ako viditeľne-neviditeľné tvoríš kým mám byť.
Minule si mi rozprával o tom ako sa ti sníval sen, že ma uniesli a ty si cítil bezmocnosť, moji nepriatelia ti telefonovali, utýrali ťa slovami, čo všetko so mnou urobia a ty si ma šiel hľadať, ale nevedel si kam máš ísť, lebo som bola ako ihla v kope sena. Po ceste na obed si ma objímal a stláčal, že aké šťastie, že to bol len sen, no ja som vedela, že nebol, že to, čo si videl bola iba symbolika toho, čo sa deje kdesi dnu, že to nie je celkom pravda, že ma máš, alebo že som tu v teple a bezpečí. Čo nevidíš, že ma skutočne uniesli? Že tvoja bezmocnosť je tu každý deň? Že som unesená, aj keď nie fyzicky, unesená a okradnutá o slobodu, predvčerom, pred rokom, pred siedmymi a aj dnes, ale zatiaľ som sa po každý raz našla, lebo Jeho láska ku mne je silnejšia ako jeho nenávisť.
Potom sme sa mlčky zhodli, že bezmocnosť je asi to najhoršie, čo môže byť.
