Museli sme sa baliť, pobaliť sa na týždeň, pre výmenu podlahy, odísť do izby, ktorá je tichá, lebo sa v nej ešte nikto nepozná. Dievča s hnedými vlasmi, v modrom tričku sa ma pýta na meno, vravím, že som Janka, vraví, že je Janka tiež. Pýta sa ma na kľúč a ja neviem, čo odo mňa chce, lebo nevládzem uvažovať z únavy. Keď som unavená mnohým veciam nerozumiem. Potom sa to našťastie akosi vyrieši. Mám chuť sa na ňu usmievať. Mám chuť robiť zblíženia úsmevom a bez slov. Len tak celkom po špičkách.
Ležím a je mi zima.
Ležím v úkryte: ružová perina, ružový vankúš a pri sebe mám vodu, z ktorej sa v priebehu minúty päť krát napijem. Čítam si toto: Nech pridá do kroku. Nech neodďaľuje svoj príchod a nech sám príde hľadať svoju milú, zajatú vo vzdialenej zemi. Lebo som už vyčerpaná, už klesám, omdlievam, neopúšťaj ma teda. Áno, nech by som bola akokoľvek zdeformovaná tvoj pohľad ma zmení.
Na posteli ma zaštípe v bruchu až tak, že sa ho dotknem. Dám si najavo lásku. Pomyslím si, že týmto som si ju dala najavo krásne. Že to robiť musím, aby som milovala iných. Že bez lásky k sebe nebudem môcť dodržať sľub, ktorý som Tebe a mne dala asi tak v šestnástich. To brucho ma bolí, lebo som žena . Bolí a robí kopu iného. Robí zázraky s presným časovým plánom. Nikdy som sa tomu neprestala čudovať. A toto je tá chvíľa, keď si poviem, že Stvoriteľ je umelec. Ležím a napadá mi hocičo: myšlienky, sny, modlitby, ľudia, človek, krv a opustenosť môjho brucha, brucho stvorené pre dieťa. Stvorené pre život. Krváca, lebo života niet. Celé je to dramatické a celé tak krásne. Som šťastná. Spomenula som si ako som prebaľovala bábiku a hrala sa na mamu, ako som chcela pre svoju barbie manžela, aby boli rodina. Plačem, lebo sa bojím, že nebudem schopná láske vyhovieť.
Do žltého zošita s kvietkami si ešte musím niečo poznačiť. Túto vetu: A malá úbohá milovaná v rovnako veľkých rozpakoch nevie, ako inak by mohla odpovedať, iba tým, že mu naplno otvára celý život.
