Pripravovala som,vešala vypratú posteľnú bielizeň, ktorú vietor vysušil za tri a pol hodinya mne sa nechcelo veriť, že vyschla aj bez slnka. Pripravovala soma už oddávna som sa na tie prípravy tešila. Do izby sme dali o jednuposteľ viac.
Mám rada, keď mitelo rozpráva jazykom, ktorému rozumiem, že túži po tej mandarínke, položenejna stole, že jej vitamíny potrebuje a ja mu ňou smiem poslúžiť, že poobedeje pripravené na asi hodinový spánok a ktosi mi raz povedal, že Boh to takvymyslel nie iba pre deti.
A keď spím,myšlienky neutíchajú, práve naopak, sníva sa mi o bolesti, o ktorejsa dozviem, že v skutočnosti nebolí, až keď sa prebudím. Hneď ako sa tostane, paralelne za sebou prichádzajú otázky ako sa s tým naučím žiť, stoľkou radosťou, aby som si nevyčítala, prečo, prečo ja, veď sa môže stať, ženiekoho moja radosť rozosmutnieva, čo robiť a ako si stým poradiť.
Ako byť blízka, darovať z toho najviac a možno stačí počúvať...
Môj včerajší plánvyšiel, bola som stiesnená, lebo ja sa plánov bojím, prílišného navnadenia,ktoré neviem ovládnuť. Sedeli sme na parapete, my traja, my rodina a zrazusom sa rozplakala, kričali na mňa, povedala som im, nech ma nechajú a nechnehovoria teraz nič, vlastne môžu, ale mne nič, teraz nič. Prišli slzya ja som inak nemohla, už dva týždne sa zbierali a ja sa musím, musímodvodniť a rozviazať povrazy, laná, šnúry a včera spolu slzy pretelo, slzy pre dušu.
Počuť rozprávať v dušiniečo malé, malú indíciu.
