Vstala som, lebo som chcela byť s mamkou pred tým než odíde. Chcela som počúvať jej hlas, lebo som potrebovala cítiť lásku ku mne. Keď sa nezmôžem na iné ako pasivitu a prečkávanie v skrýšach, vtedy si to žiadam. Potrebujem cítiť ich lásku ku mne. Oni povedia, že potrebujú moju. Chápem.
Neskôr som nahádzala šaty do práčky a zasypala ich práškom. Pranie je moja najobľúbenejšia činnosť v domácnosti. Potom sa pôjdem učiť a poobede zaspím. Možno nadlho a možno na krátko. Skrátka kým sa nezotavím. Spomenula som si ako mi v robote, kde sa im starám okrem iného raz týždenne o kvety, povedali, že vyzerám tak krehko, až neživotaschopne. A ja som premýšľala nad tým, prečo je tak vidieť, že vnútro je slabé.
Raz pri rozhovore, keď sme ležali v posteliach a bola už tma, hovorila som o sebe a počúvala čo hovoria ďalšie dve ženy pri mne, povedala som jednej z nich, že je veľmi úprimná, že sa mi páči ako o Ňom hovorí, že mám až zimomriavky z tej na nič sa nehrajúcej lásky, že ma tá láska fascinuje, že by som ju presne takúto mať chcela. Na nič sa nehrajúcu, prostú, lásku bez umelých prídavkov, bez umelých sladidiel, bez množstva tých ťažkých kalórií, z ktorých vie bolieť brucho. Že ju nechcem nútiť už do ničoho, čo by ju mohlo vyzdobiť, že koncujem s tým frustrovaním. Nechcem si ju vyberať ako možnosť z katalógu, chcem, aby bola taká akou sa pre svet vo mne narodila. Aká bola počatá. Aj dnes. Chcem sa ti páčiť celá ako lúčny kvet, skrytý niekde pod stromom, spokojný so svojim miestom. Chcem byť malým kvetom, chcem chcieť už všetko, čo v sebe cítim ako prirodzené pre mňa. Chcem to chcieť hoci je mnoho kvetov krajších, voňavejších a užitočnejších vo svete než ja.
Pod stromom je tieň. Ako veľmi ochraňuješ tou korunou svoj kvet. Ešte by som chcela skončiť raz v Tvojich rukách.
A to je všetko.
