Povedala by som všetko,naozaj, ibaže slová sú na to všetko málo, mnohé ani neexistujú, čo cítim jeväčšie.
Koryto, údolie, nádoba,prázdna, plná, zabudnutá, potom nájdená a aj tak nikdy nenaplnená, prekážami snaha, preto by som odpadla z tej nanič sily, z tej naničslabosti, túžby a ostala sebou.
Našli sme si jedna druhú,napísala som preklep ako dúhu, dnes ma objala myšlienkou, povedala som, že somcítila akoby ma zabalila do niečoho jemného a ona, že tak, presne tak tochcela, volám ju Víla, Víla skutočná.
Spala som a kým somlen ležala všeličo mi napadlo, že keď sa smejem je to až nadmieru, pretože si radosť užívam, zbieram si z nej veľa, robím na zimu zásoby, ukladám do skríňvlnené svetre, že v mojom živote sú veci obyčajné aj neobyčajné a vystihujúmá obe kategórie, neviem sa dočkať darčeka od tej, čo je plná farebnéhochcenia.
Spím a sníva sa minič, aby som bola presná ani nespím naozaj.
A keď vstanem z tohopovrchného spánku uvarím si čaj, niečo mi hneď pripomína, február, moja bakalárkaa smútok, z ktorého v ten deň ubúda.
Melanchólia.
Asociácia dneška.
Aké bolo naše prvé rande,rada na to spomínam.
Ľúbenie ľudí...
