....vo vojnách dobyť zámok, zistiť, že vládnuť ani neviem, že to som nikdy nechcela, že mám rada „chlapské jedlá" aj keď žijem v nejedavom týždni , že naozaj nedokážem byť dennodenne dokonalé upravená, lebo rada pobehujem s pocitom, že má celú chráni, necháť rásť to najkrajšie, čo v ňom vidím, máť rozpálenú tvár, ofúknutú vánkom, pokĺzané sponky a ukryť sa pred svetom v náruči, pripomínať jemné pierko, takto môcť naplno sama sebou ĽÚBIŤ, lebo moje vnútro nedokáže obsedieť, sedenie je nuda...
Sníva sa mi o písaní, o takom reálnom držaní pera, teraz spím aj nespím, inkognito v polospánku, sníva sa, že čakám, na začutie hlasu „Jani, spíš?" Budem si ho ukladať, do svojich priečinkov, na mäkučké vankúšiky, poprikrývam zamatom, aby som si uchránila to „naveky a navždy". Ešte sa neprebudím, ešte budem v utajení, zamknutá na kľúčik, nech neskončí moja momentálna harmónia, nech sa nepýta na prechádzky, nech nemusím zakazovať a byť v koži „prísnych rodičov"...
Prines mi výkres, nakreslím ti žlté slnko a nezabudni na modrú, červenú a ružovú, nech mu stvorím všetko, pohľad, dych a úsmev...nedá sa zabudnúť na svetlo a žiť vo tmách.
Čo mi dajú na tvár, prečistia ju do hĺbky, keby som si vyberala bola by som čokoládou najsladšou vo vesmíre...liala by som pohladenia do ružových líčok, robila im kozmetické úpravy, nech sa cítia nežne v tom horúcom zábale porcelánovej ženskosti...
...už o dva dni príde, schová ma do náručia, poruším zásady sekundovosti (koľkokrát?) a premením ich v hodiny...takto je mi akurát, dotyk šitý na mieru, zhováram sa s teplom, keď mi v srdci nasneží, pofotím si vločky, na pamiatku, lebo hoci chladili boli také krásne...moje tajné návštevy.
Lazar zomrel, Ty si smútil, blízkosť strachu v kamienkovej vernosti „Poď von...", príde život, dnes vychádzam z hrobu možno ako on...dobre som si prehliadala pár padnutých do oka, videla tú lásku, keď spievali, keď kľačali na kolenách, keď sa drahý modlil aj na neho som hľadela, moja dnešná modlitba: „hľadať kvety sarónu"...veselosť z večere, nič nie je viac, všetko je malé, treba to chrániť, nežne sa dotýkať, milovať, hladiť a skočiť voľným pádom bez búšenia srdca do domu perinbabky a snežiť pohladenia, byť jednou z nich, byť tiež takto pohladená, aby som mohla naplno sama sebou ĽÚBIŤ.
Zaľúbila som sa, je to čerstvé, nové, na tisíckrát do jedného...bol štvrtok, svietilo slnko...a na viac si nepamätám...všade bola iba vôňa, nechala som si ju a pozerala zaľúbene
