Dnes som ti chcela ešte čosi povedať. Nepovedala som.
Hocikedy mnou prejdú myšlienky, že si môj manžel a vtedy na teba pozerám, vtedy som šťastná, že je to tak. Aj dnes: vyložila som si na teba nohy. Bosé nohy, čerstvo vyzuté z topánok a nehanbila sa za nič. Keď som ťa ešte nemala, keď som nemala nikoho a iba čakala, nikdy som si to nepredstavovala takto. Nedokázala som si totiž predstaviť slobodu do takej miery, pri niekom kto ma ani neporodil, ani nesplodil, kto nie je ani mojim súrodencom a kto dokonca nie je ani Bohom, ktorý ma im dal. Rozmýšľala som nad tým ako to všetko ukryjem. Ako ukryjem pocit nedostatočnosti a pritom nevzbudím vyumelkovaný dojem, lebo z duše ten dojem seba neznášam. Neznášam, keď vyzerám napnuto, ako po zákroku, keď za do ženy napichá niečo, z čoho mizne prirodzenosť. Večer som tak vyzerala na omši, chcelo sa mi rozplakať a možno si aj ľahnúť a prestať sa tak vystierať. Bolela ma táto situácia.
Boli ma neuvoľnenie môjho tela, z ktorého som vyčerpaná. Áno potom som z toho unavená a slabá.
Po omši sme išli kúpiť koláče, dva veterníky pre moje kamarátky, čokoládovú tortu mne a tebe jeden punčový. Už vtedy som vedela, že keď prídem do svojej izby, vezmem šampón a umyjem si vlasy. Chcela som si ich umyť aj napriek tomu, že boli umyté včera.
Umyť si ich a začať odznova. Už umytá.
Pred týmto činom som ti natierala hrianky jogurtovým maslom a džemom z viničiek, jedla som pri tom jablko a pila čaj. Hovorila som ti na čo stále myslím, alebo na čo som si spomenula, keď mi Františka povedala, že sa na mňa ktosi opäť pýtal, a že sa pýta stále na to isté, akoby to bolo zlé. Rada ti o tom hovorím. Rada ti rozprávam stále odznova a od začiatku niečo zo svojho života. A netýram sa. To vtedy som sa týrala, mlčaním. Na schodoch mi šepkáš, že si praješ, aby to bolo inak. Popravde, znie to trochu naivne, ale úprimne. Vždy mi znie úprimne ak povieš, aby som sa nebála, lebo raz to skončí. Keď mi niečo šepkáš myslím na knihu s básňami, ktorá sa volá asi tak: Čo šepkať dievčatám. Rozmýšľam, čo také im šepkať, aby ich bolesť prestala, aby nastal pokoj, v duši ženy pokoj. Knihu som videla minulý týždeň a letmo z nej prečítala báseň: Staroromantická. Extra som jej nerozumela, alebo vlastne, bola som z nej sklamaná. Nechcela by som túto knihu, no chcela by som iné, keby som mala kopu peňazí, viem už o štyroch veľmi výnimočných.
Myslím na vetu: nechaj to tak. A ako sa muž, ktorý ju nehovoril, ale spieval vyznával Márii. Vtedy si mi chytil ruku a vedel na čo myslím. Vedela som, že to vieš. Usmiala som sa na Karola a Karol sa presne vtedy usmial na mňa. Spomenula som si ako ma raz nazval a že potešenie z toho nosím v sebe doteraz. Takéto slová prídu znenazdajky. Prídu do úplnej tmy ako svetlo. Ako svetlo Krista, ktorý porazil zlo. Tak by som to opísala.
Dnes sme okrem iného vymysleli nové meno pre jednu z našich dcér. Olívia. Predstavila som si ju v zelených šatách. Malú a bielu ako porcelán.
