Písala som, že sú snaživí a všetkým som, do všetkých tých ich detských predmetov dala: veľmi dobré výsledky. Aj ja som bola usilovná, lebo som chcela, aby to mali všetko napísané pekne, rozumne a zrelo, tak ako by to odo mňa mali mať.
Keby som sa teraz mala rozhodnúť tak by sa mi na tento čas a to neviem ešte dokedy páčilo zostať vždy len pri malých, v ich svete učenia, v ich predmetoch vyučovania, v ich rozvíjaní grafomotoriky a komunikačných schopností, ďalej vo výtvarnej výchove a speve. V riekankách. Keď sa objímame je všetko akoby som bola ich druhou mamou na pár hodín, lebo sem-tam sa aj pomýlia a povedia mi: mami. Potom sa smejeme. Smejú sa a chytajú sa za hlavu, no nie je to nič zvláštne, iba celkom prirodzené u nich. U nich ešte áno.
Doma ti o nich nahovorím toľké pikošky.
A mamke do telefónu tiež.
Lenže so mnou je to tak, že by som už najradšej mala tú krásnu manželskú posteľ s bielou záclonkou po jej obvode, ktorú sme v jednom do prenájmu núkajúcom sa byte videli. A spala na nej vedľa teba, v našom objatí, v našom domove, v našom manželstve. Kráčala životom s tebou, napokon predsa len časom nezmenená a tak sa naše čakanie končí, ako si raz povedal: a stači, dosť sme už čakali a inokedy vždy ťa budem milovať presne takú a vieme, že nie je ľahké robiť zmeny, odčarovať a pričarovať niečo, čo je pre mňa možno nedosiahnuteľné a čo ani nikdy nebudem môcť nazvať: to som ja, uchopila som sa, viem o sebe aspoň ako tak a dosť často na to, aby ma to nezraňovalo a nemiatlo, že to asi všetko malo byť inak. Na všetko má Boh liek aj keď jeho prvotný plán bol oveľa jednoduhší, než sme si ho spravili.
Po ceste domov mi duša vyslovuje vetu, že bolesť a radosť tieto dve pravdy sú pre život potrebné, že je to tak v poriadku. Jedna nesie nádej, druhá pokoru a...
...citované z dnešnej omše: Drahí bratia a sestry, diabol len jednu vec nepochopil a preto neovládol: pokoru
