A vôbec sa to nedá naučiť.
A možno dobre tak. Vlastne by som ani nechcela mať všetko, tak čo potom. Trápila by som sa viac.
Posledné týždne sa mi zdajú vykupujúce. Nie, vykúpená som už bola. Zdajú sa, že majú príchuť neba, že tu zo zeme som už momentálne schopná postaviť sa, urobiť z rúk malý ďalekohľad, malý guľatý priestor a uvidieť cezeň predzvesť proroka.
Toto sväté proroctvo
„Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Budú sa tešiť pred tebou..Veď jeho ťažké jarmo a prút jeho pleca a palicu jeho pohoniča lámeš ako v dňoch Madiánu." (Iz 9; 1-3)
A milovaní väzni tábora Auschwitz-Birkenau, veľmi som si vás preto obľúbila, miesto tvojho utrpenia človek mi pomohlo predstaviť si Golgotu, miesto kam som si priala ísť na svadobnú cestu, ale nakoniec som nemohla, veď vaše ťažké jarmo nám tislo slzy do očí, odsúdili vás na smrť a boli veľmi zlí. Pobláznení klamstvom. Koľko modlitby potrebovali a potrebujú. A svet a my v ňom tiež.
Dievčatko v bielych šatách predstavila som si ťa ako tancuješ v nebi. Tancuješ Ježišovi. Veľakrát si tak isto predstavujem seba ako by som raz chcela tancovať pred Ježišom sediacim pod stromom, s očami upriamenými na mňa, poznajúcimi ako by ma práve vydýchol zo svojho vnútra ako by som bola čímsi z neho a on mal z toho radosť. Chvála ti a vďaka za to, že si mi daroval v tomto svete tebe tak podobného muža. Znova ako predzvesť. Predzvesť proroka.
Predzvesť neba v mojej duši a neutíchajúcej túžby byť raz tak blízko,
tak blízko,
blizko teba.
