Najem sa, lebo som strašne hladná. Poviem si: môžeš byť hladná, veľa si dnes pracovala. Stratila si veľa síl s nepoddajným dieťaťom, plakalo, nič neprijímalo a vydieralo ťa, ale ty si to musela zvládnuť, aby si mu dala istotu, že ho prijímaš, že ho miluješ hoci nepochádza z teba a z tvojho muža. Môžeš. Oslaď sa, ty horký orech. Ešte ťa tak aj volajú: orech, oriešok, horký a tvrdý a predsa vzbudzujúci čosi milé.
Ako drobenka na koláči, mäkkosť masla, mäkkosť môjho tela, až si necítim kosti, mäkkosť, ktorú si treba privlastniť, osvojiť, zobrať do opatery, chrumkať, mám rada keď jedlo chrumká pod zubami,
milujem orechy a momentálne sa živím veľkonočným koláčom z medu.
Vtedy keď som dostala úlohu vnímať všetko, čo ma tu a teraz obklopuje, tak práve vtedy sa ma spýtali ako sa mi sedí, kreslo bolo hnedé s veľkými kvetmi, ale mne sa to vôbec nepáčilo. Vedela som, že mi nerozumejú, že som zase záhada, že nepreniknú a ani ja nepreniknem, aby som už prestala toľko prenikať. Cítila som sa vystrojená a umelohmotné emócie, čo sa na mňa chceli navliecť som roztrhala na kúsky. Boli to šperky, ku ktorým som nepristala. Pomyslela som si, že je to ako papier a ja ho chcem zahodiť, ale preto, že si vážim ľudskú bytosť snažila som sa, aby to na mne nebolo vidieť. Povedala som iba sama sebe, že sa vrtím, a že toto mi je úzke, tesné, nie moje, že mi duša nad mnohými vecami často vykrúca ústa, často jej tečú slzy, často čosi odsúva, otáča sa od toho, lebo nevie nájsť šaty, šatôčky, košieľku, sukienku, takú, akúsi takú, aby to bolo dobré. Aby to bolo už dobré pre jej identitu.
No tak kľudne plačte, zaznel hlas ženy. Zaznel a oslobodil, pripustil, že to nemusím vedieť použiť.
A keď som vyšla von, hneď vedľa bol kostol. Nie človek, ale Boh. Nie od človeka čakaj. Človekom sa obohacuj, ale to neznamená, že sa ním zachraňuj.
O pár dni potom som zašla na miesto kde som na monitore sledovala vlastnú maternicu. Bolo mi dobre, lebo vtedy som vedela, že vidieť túto vnútornosť znamená vidieť seba, lebo duša je niečo tak intímne a krehké ako to, čo sa skrýva pod mojou sukňou. Je to čosi o mne, čosi o mojich šatôčkach, o mojom ja, o túžbe byť odhalená a neostať preto ponížená. Miesto, ktoré je malé, bolí a je plné tajomstiev, no nie je to choroba.
Teraz:
Čítam si o túlavej zveri a o jej svorkách, o jej živote a možno som tiež tulák. Som tulák a možno práve toto bude moja pravda. Aj vlčica v lesoch sa túla, aj medvedica. Sú to šelmy, divoké šelmy, o ktorých som sa včera dozvedela niečo oveľa krajšie, pravdivejšie, skutočnejšie než som si o nich doteraz myslela,
že tieto šelmy sú aj veľmi verné a veľmi, veľmi milujú.
