Predvčerom som upratala,vyutierala, poukladala svoj neporiadok na miesta, no dlho sa tam vecineudržali, po náušniciach s oranžovo-hnedým korálikom som dnes opäť pátrala.
Pozerala som okolo seba,rozmýšľala, čím vyzdobím internátnu izbu, chcem si kúpiť ľaliu v kvetináči,semišové kvety na stenu, kríž a viac nepreháňať.
Nešetriť nadobrodružstvách.
Teraz by som chcela niekam ísť, čo ja viem, na výlet,chodiť s ním a nevládať, tam, kam to on vymyslí, zbalila by som si dvakufre a išla preč aj na mesiac.
„Pozvi ma dodobrodružstva, ktoré nepoznám".
Po dobrodružstváchpokojne zaspávam, prebúdzam sa ružová, cítim sa ako keď som bola malá, neznášammaľovať sa, pozerám na ženy v časopisoch, v sebe sa tak rozprávam, žekeď zas príde deň a budem chcieť byť dámou tak sa znova namaľujem, ale dámousa cítim skôr vo výnimočných prípadoch a radosť je tak veľká, že ľúbim tiedni, keď mi to ani trochu neprekáža.
Vyhovovalo by mi byťprírodná.
Uvoľniť sa, neviem to, spútanápovrázkami, pre niečo, čo je tak málo, pre mňa málo, necítim sa svoja až kým maktosi nepotrebuje, túžim, túžim objímať zranené.
Ešte včera som sa presnekvôli tomu chcela poriadne vyplakať.
