Cítim sa pri nej nekrehká, nerozbitná, minimálne nežná...čím to bude, že aj ja by som chcela byť ako ona, taká pure girl, padať, stúpať, zvlnievať sa, vyparovať a potom len kvapkať, kvapkať, kvapkať... ako letný vodopád.
Zem, s ňou je to takto, pôjdeš doprava, doľava, prelezieš pár kopcov a hore v lese nájdeš vílu ak ju stihneš doma, možno bude spať a nebude to z únavy, možno radšej spinká, aby to už nebolelo, aby vlastne vyrástla z vločkových šiat a volali ju Blanche.
Ktovie, či sa neroztápam, či mi nie je teplo, či mi nehorí tvár ako pri horúčke, či som stále taká istá, taká bledo ružová, nemám zrkadlo, nechala som ho zapadnuté prachom, je mi z neho ťažko, nestráviteľne, chemikáliovo z toľkého postriebrenia, chcela by som od neho jediný prisľúbený prsteň.
Tešia sa na mňa, ja sa teším tiež, aj keď...no a čo, že nevládzeme láska padla trikrát pre môj tritisíc ôsmy pád...vlak bol plný ľudí a ten ďalší malý pre nás školopovinných, šupla som sa na sedadlo, hľadela som akože nehľadím, či by som neobjavila zázrak v klipkajúcich okienkach...a jedno dievča vystúpilo, dospelák si ju rodičovsky pritisol k srdcu a kráčali v odkráčaní, ďalej do nevidenia...len mi bolo kvapôčkovo, bublinkovo zároveň, hladkajúco a potom som nevidela rozdiely, pretože prišlo rozpamätanie na jednoliatosť lásky, nech sa nebojím a ten koho som stretla sa vôbec nezmenil, ale ja vraj áno keď mám dlhšie vlásy...stala som sa bublinkou z bublifuku vyfúknutou do sveta a bolo mi krehko, nežne, konečne ako doma v mojom pure prebúdzaní...ďakujem ti bublinka, že som tvoja Blanche.
