Dieťa, ktoré po tom túži a bojí sa zlého. Po tom, čo je dobré.
Na rannej komunite mi M. povie: Janka, jeden môj kamarát siedmak, mi povedal, že keď zomrieme zjedia nás červíky, však to nie je pravda? A my dvaja, ty a ja, muž a žena, mladí dospelí sa včera dlho rozprávame o tom, ako veľmi chce človek žiť, ako veľmi má do svojej podstaty vložený symbol večnosti, a preto, to nemôže byť len o tých červíkoch a hovorím ti o tom mojom malom žiačikovi, že v podstate toto, čo odo mňa chcel, by som rada vedela aj ja, že Bohu kladiem často veľa otázok a on mi to možno tak veľmi chce vysvetliť, tak veľmi ako ja jemu, ale je ticho, je ticho ako ja, lebo to ešte nedokážem pochopiť.
Ako keď sa vyberiem za svojim obľúbených kňazom a poviem mu, že mám pochybnosti, že sú vo mne často a že som urobila toto a toto, a že veľmi túžim po pravde, že ma minule kdesi, čosi tak nenormálne zdesilo, že som sa bála ďalej žiť a chcela som spať. Spánok, ktorý by mi pod teplou perinou vzal, čo som mala na srdci a prebudená a čerstvá by som bola múdrejšia.
A ranná komunita pokračuje a ja ešte necítim, že by som to mala zastaviť. Ďalší povie: Janka, ale keď sa zomiera tak to aj trochu bolí. Poviem: asi áno, neviem, v živote je veľa vecí, čo nás môže bolieť aj keď nezomierame, ale je tu aj veľa radosti a on na to, že áno veď potom po tej bolestnej smrti naše duše budú v nebíčku.
Moje múdre deti.
Do piatich minút už sedia na svojich stoličkách a vysmiate sa pýtajú, čo pre ne dnes mám. Farbičkami sme obliekali bábiku poskladanú z geometrických tvarov a išlo im to výborne.
