Mamke som povedala, že som sa ráno prebrala a nechcelo sa mi spať, že som si tu kľudne mohla priniesť korčule, lebo teraz by som na ne mala nehoráznu chuť, pýtam sa či aj u nás je teplomer a paralen plus tak hriešne drahý a ako mám uvariť placky, keď nemám strúhadlo na zemiaky. Niečo také sa dá pýtať iba mamiek. Dostávam pochvalu a hanu, že vôbec nerozmýšľam ako dospelá, že kombinujem veci nie celkom na mieste, korčule-choroba a potom mi na iné nečakane povie, že len hlúpy by bol, Janka smutný.
Rozhodla som sa myslieť, myslieť intenzívne na dedka, myslieť na tých, ktorí nevedia prečo práve oni sú obklopení tmou, často na nich myslím aj keď iba tak, aj keď neviem na koho, možno ako Nikolka na mňa, tak skoro ráno, s vreckovkami v ruke kvôli plnému nosu, čítam o bláznovstvách a slabých, že aj práve takých si si vyvolil.
Bolo 10:30, umyla som si vlasy, nakrémovala telo a spomínala na špagátik, ktorý visel nad posteľou počas školského roka, na tie fotky zapadajúceho slnka, takmer tmy, my dvaja na lavičke, napísané J+J, nohy zaplavené vodou a na ten špagát som si občas vešala aj sponky, štipce a jeden náhrdelník z falošných perál za lacný peniaz, ktorý nosím iba vtedy, kedy sa mi zachce, keď sa nič, vôbec nič veľkolepé nedeje a ja sa vyparadím len pre to nutkanie: skús byť takou pre mňa a nie preto, že musíš.
Keď dnes budem žiť, budem si priať spásu.
