Chcela som ti povedať aj o vete, ktorú som na seba včera počula, s Noémi v kočiari som od toho muža utekala ako udretá alebo ohádzaná blatom. Slzy som si túžila naprať späť do očí. Napratala som a myslela na: blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení, blahoslavení lační, lebo oni budú nasýtení. Iba myseľ vravela: duša plač si, dnu ukrytá, ty túžiaca a sklamaná, utešuj sa, že Boh príde teraz práve k tebe, lebo si ponížená, celkom otvorená. Vidí krásu aj tam kde jej niet. To je život. To je svet a ten robí rozdiely. Ľudia zvyknú povedať do očí veľmi tvrdé vety. Je to tak. Je to forma bombardovania, je to vojna, ktorou na mňa útočí Zlomyselník sveta. Chce vedieť čo urobím. Čo na to poviem, či sa zrútim, či ma dostane. Porovnáva ma. Nedostaneš ma, Spasiteľ sveta ti plány so mnou prekazí.
Až neskôr som ti o tom povedala.
Dnes som varila: aj polievku, aj druhé. Varenie ma teší. Je pre teba. Vymýšľam kadečo. Chcem v ňom veľa zdravia, veľa pestrosti, chcem sa učiť piecť koláče a pri každom jedle premýšľam: mohlo by ho zjesť aj dieťa?
A túžim sa správať k telu úctivo, k tomu svojmu. Vážiť si seba s účelom zachrániť, čo sa dá, nie spôsobovať obdiv rozumnosti už v tak mladom veku.
Čítali sme si a ukázala som ti toto: „Odejdiž, říkam, můj slzami skrápěný cizinče...obávam se, že jsi utonul pod všemi těmy sny, které tě minuly, a tolika nedosažitelnými hvězdami. Odejdiž, říkam. Musím nastoupit já...a zhyň v minulosti stínu tak, abych mohla kráčet po pevnejší ceste...(Donna Williamsová; Nikto nikde)
Obed sme dojedli a niečo si mi navrhol. Toto: dnes mi pôjdeš ukázať aký prstienok sa ti páči, už celkom jednoznačne ktorý, dievčatko.
