V kupé traja muži, neznáma a ja, kývam z okna, lúčim sa, bude to pár dni. Veľa, veľarozmýšľam, kam teraz smerujem, ako tam vyzerá, kde ma počkajú, dokedy budem hľadať, dokedy tú múdrosť. Môj kufor je pierkom s asi desiatimi kusmioblečenia dokopy, ocitám sa v tom priestore krehká, v tú sekundu slabákdesi dnu kalorická od sily, ničím nedotknutá.
Snívalo sa mi, že ma nevidia, že nič netušiac o mne rozprávajú:nevedel som, že ma taký život a ona na to, tak už vieš a potom, potomsom sa narodila.
Do rána je ešte ďaleko a mám pocit, že nezaspím a ani neviem kedynaposledy som také niečo cítila: sucho ako seno, vôňu tohto sena, škrabancev hrdle, smäd. Sadím kvety, kvety treba, no človeku to jednoducho nedá,preto vstane, prebudí sa a dôjde až ku prameňu.
Bolo to prázdne z ničoty a plné lásky, plné dažďa, akoby všetko možnév sekunde, myslím či náhodou nenapovie duši, aby sa vzpružila, veľakrátmyslím a potom sa to stane, alebo tak ako vtedy, keď viem, viem, čo michcú povedať, napokon sa nemýlim a teším sa aspoň z akej takej intuície. Nechcem iné, chcem byť iba žena. A keď mi hlava praská z kadejakých vecí, dať si ruky na kolená, hlavuhore a povedať: vôbec to nevadí a ak tak len trochu. Zrýchliť túto chvíľu, poriadne ňou zatočiť, veď ráno to už nemusí byť intenzívne.
Víla ty si mi raz napísala, že pre teba som rozmarínová, ako si to myslela?
