Viem poriadne trucovať,skrývať tvár do dlaní, vravieť: „Nepozeraj, lebo sa hanbím tvojich očí" a nieje to tak preto, že rozprávam v trucovaní, chcela, vtedy by som chcela,byť nakuknutá v duši a ten strach by prešiel, lebo príliš dusí.
O desiatejv noci strach opúšťa telo. Už? Už teraz mám odísť? Teraz, keď ma opustil? Akorýchlo, ako málo času. Naše rozhovory a ja som cítila, že teraz by som savydávala, rozprával, všetko do seba zapadalo a keď ma objal, objal misrdce. A ja som nechcela rozmýšľať, čo ak o to prídem, chcela som byťšťastná práve v tejto chvíli.
Túžba zastaviť čas,prebehlo mnou, že taká bude večnosť po smrti, nebude nič chýbať.
Nič, nič nebude chýbať.
Dnes ma volajú spievať,lebo je svadobný deň, dvakrát sa to odohrá, budú dve nové manželstvá, tenkrásny žalm, kde Ho chvália panny aj mládenci, ovocné stromy, aj všetky cédre,hymnus na lásku a asi keby som to mala a láska by mi chýbala nič bymi to neosožilo.
Povedala som mu, na čosom v poslednej dobe zabúdala.
Bolo to ako roztápanie ľadu,veľkého a studeného ľadovca, najkrajší tanec v mojom živote, bez náročnýchkrokov, plačom som sa zohrievala zo všetkého ľadu.
