...liek na tie mojemyšlienky, aby utekali rýchlejšie a nevliekli sa po vnútri, do ničoho nenútiť,nemútiť, číre prišli, číre odídu, usmejem sa, veď som Tvoja, a nikoho taknie som, ostala som sama, sama ja a Ty, pozriem sa do mnohých očí, možnoto čakajú, možno som pre ne znamením, pre mňa je teraz totiž všetko prejavoma znamením.
Spievam si refrénmojej srdcovky a som presne taká, flower quickly fading, pre toľko veľavecí. Ja sa nehnevám, hojdám si srdce v náruči, zdôrazňujem: nevädni mi,kvet môj, sme jedno, sme Jeho.
Čo mi dnes bolo,alebo som taká vždy? No jedno viem, hanbiť som sa hanbila.
Chcela som kúpiťsilonky, aké krásne farby, aké sú krásne, tieto, tieto farby, mala som drobné aj stáliza drobné, kúpila som silonky, vyhodila doklad, no boli to legíny, to je tak,keď pozerám len na jedno aj veľkosť bola zlá, bez rozmýšľania som sa vrátilapre svoje číslo s hlasom plným nevedomého piskotu. Pomyslela som si, akásom len odvážna, že hneď to viem vybaviť. Nenapadlo mi báť sa, strácať odvahu,chvieť sa celá od hanby až kým nechceli doklad. Vtedy som sa chvela a oni namňa hľadeli, „prepáčte , ale ja som ho vyhodila". A pozerala som, pozeralana neho, čo mi teraz urobí, no on povedal: „Dobre". „Veríte mi?" A on:„Verím, dievča, dal by som ti všetky". A smiali sa, smiali a ja som zahanbenáutekala kadeľahšie a hanbila som sa asi tri hodiny, ktovie čo si mysleli,už tam dlho nepôjdem.
Práve somdoplakala, ale tak krásne, pre niečo a pre nič, skrátka iba preto.
