A veľa, veľa iných otázok.
Janka a čo je toto? Bolí ťa? Prstom ukáže na tvári body, jeden na čele a niečo vyhádzané okolo úst a nemá problém dotknúť sa, pozriem na ňu ako súcití a povie, neboj sa, to sa zahojí.
A hocikedy sa tam stanem nemou, napriek tomu hluku a džavotu a piskotu a plaču, kto komu, čo ukradol, kto mal, čo prvý, a že teraz sa im s B. nechce hrať a ona sa preto rozreve (čo chápem), ale môže si za to veľakrát sama, lebo nevie ustúpiť, no je to ešte dieťa, dieťa s krásnymi vlasmi a veľkou nádielkou energie, nepopísanou dušou, začiatkom. Hľadiac na deti sa modlím: prosím neviem kto, ale ochráňme im radosť, Boh neurobí všetko za nás a to nie je žiadna jeho vypočítavosť, ale jeden z prejavov Božej lásky.
A potom si poviem, že prečo len deti. Nie. Prosím chráňme sa navzájom. Zabolí ma pri srdci, že existuje možnosť zabudnúť na dospelákov, že sa zvykne hovoriť tak: deti toto nesmú, lebo im to uškodí, nesmú pozerať nečisté filmy, nesmie sa okolo nich škaredo rozprávať. A okolo nás sa smie? My si s tým všetkým už vieme poradiť? Smie sa nám povedať hocičo a nechať nás napospas, lebo už máme svoje roky? Možno sa preto bojíme mnohí viac vyrásť.
Obe sme Božie deti. Ja dospelá, ona malá. A všetci ostatní, malí, veľkí, starí, mladší, najmladší.
Od deti som chytila zelené soplíky a strašne upchatý nos. Od deti som sa nakazila aj ich svetom, do ktorého tak rada prichádzam a naberám odtiaľ veľa do toho svojho, do sveta ako do vedra. Ako do vedra všelijaké ovocie: jahody, černice, maliny, vôňu vetra keď sa s nimi jašim po parku. Ráno som si do postele vzala Rúfusa a jeho Jednoduchú až po korienky vlasov. Teraz som na básni Pod pečaťou.
A teraz si z nej píšem svoje dojmy:
Lebo človek môže mať na srdci pečať.
Buď vlastnou vinou.
Buď nie celkom vlastnou vinou.
Alebo nevie ako sa stalo, lebo si už ani presne nepamätá.
Vie len o tom, že sa stal neprístupný.
Zamknutý.
Ochudobnený?
Strach, že to bude bolieť,
zvolená cesta: radšej nič neriskovať.
A človek si povie: chýbam si, kde som, veď neviem bez seba žiť.
Bod kedy začne v samom sebe pátrať,
lebo dovtedy nepomyslel na seba, aby sa ochránil.
Stratégia Boha ako vrátiť dar?
Dar života a plnosti.
Túžba po plnosti života v Ňom.
Urobiť z človeka samotára,
ľudia sa pri ňom cítia zle,
lebo dáva málo.
Lebo si do duše zatiaľ naberá.
Túžim zo seba dať,
niečo dať.
Život dať.
Čo môže byť krajšie keď dá žena život.
Stane sa matkou.
A Rúfus píše:
Čí som to bol a pre koho
tam, kde som nebol svojím?
Kto na mne kedy odhalí?
Až človek zistí, že nič viac ho dokonale nenaplní ako láska, láska.
Ako láska,
láska.
Rok 2010/11: pre mňa rokom prípravy na materstvo.
