Biela ponožka s cyklamenovým pásikom, ktorá sa mi svojim vláknom dotkla duše. Akoby som mala zrazu dušu v nohe, celú, skrútenú do klbka, s hlávkou vysunutou z domčeka, so slovkom čo sa to deje a kto sa ma to dotýka? Stlačenú ako veľká koncentrácia plynu v malej miestnosti, takú zakríknutú a schovanú predo mnou, pred tým čím som za tie roky nasiakla. Duša, ktorá keď je takto stlačená možno raz vybuchne. A čo to bude znamenať?
Odišla som do kúpeľne a na záchod a zakotvila v kuchyni, aby som sa dohnaná myšlienkami dala zruinovať, dala si dávku tiaže na hlavu, na srdce, na dušu a pritom si akože v pohodičke pila čaj, na ktorom je napísané Heřmánek květ. Pohostila som myšlienky ich obľúbeným jedlom: pozeraním, počúvaním o tom kto sú a o tom kto ja nie som. A ten kto mi to ponúka je pre mňa strašne zlý. Je Zlý a to je jeho meno. A potom som povedala dosť: si veľmi, veľmi zlý. V hlave mi zaznela otázka, na ktorú som odpovedala:
ZRIEKAM
A pri tom slove mi napadla červená farba ako symbol krvi, keď ma išiel vykúpiť, keď ho bičovali, keď sa mu vysmievali a prepichli mu bok a na mňa ešte pred tým než som vôbec žila spadla krvavo-červená kvapka krvi.
.
.
.
Zahľadela som sa na košíček jabĺčok posadený na parapete okna, na kvetináč, v ktorom budú bývať bylinky, na nežné svietniky, utierku mojich snov, na drobné paradajky a myslela som na vetu, ktorú si mi včera povedal ty: len ži, len ži tu a teraz a bojuj s tým, čo ti život v danej chvíli prinesie. Ja som ti povedala, že mne v tejto chvíli život prináša strach z toho, že je ťažký, príliš veľký na môj chrbát, ktorému je niekedy ťažko uniesť mi aj nohy.
A keď pokušiteľ odišiel,
zapla som práčku, teraz sa ti v nej perie svetrík, mám rada domáce práce, navarím a upečiem jablkový koláč, z tých jabĺčok z košíčka na parapete, lebo Boh ma vystaval boje zvládnuť. A v sebe nosím krvavo-červenú kvapku Jeho krvi.
Dnes budeme mať na návšteve u nás radšej ľudí ako toto a ponúkneme ich obráteným jablkovým koláčom mladej pani Š.
