Teraz je ten pocit taký:
Som zavarené ovocie v sklenej fľaši. Je čas zavárania. Vidím tam spojitosť. Lenže ja nie som ovocie, a preto je ten pocit tesný, nezaujíma ma, že mám šťavu, keď ňou nesladím svet, nezaujíma ma, že mám pre niekoho výnimočnú chuť, keď si pripadám nechutná, nedochutená, nemastná-neslaná. Stratená. Nevediac, čo som to vlastne chcela, čo som hľadala a či som správne hľadala, či som počúvala vôľu. A či vôbec existuje vôľa, ešte k tomu jediná. Je mi dobre, keď ma zaplavuje pokoj, že je viacero ciest. Je to sloboda. Je veľmi milosrdný čin Boha, nedávať človeku iba jednu cestu, ktorú mohol stratiť, mohol ju zbúrať, premárniť a už sa k nemu nedostať, lebo k Bohu, k sebe, k iným sa dá dostať všelijakým cestami, ale len jediným spôsobom: láskou.
Doma mi hovoria: si tenká, si prútik, si nežným dievčatkom, vyzeráš tak, hoci máš už viac rokov než mávajú dievčatá. Tak ako si myslela teta z tržnice v Humennom, keď som kupovala s ockom černice. Ja vyberám-preberám a ona mi hovorí, že ich zbierali také slečinky v mojom veku, aby si zarobili cez leto, keď majú prázdniny.
Lenže môj pocit je taký:
Som pokrivený konár. Ťažký, vlečúci sa oslík s veľkým nákladom na chrbte. Lenže ja nie som konár ani oslík, a preto je ten pocit ťažký. Skláňa ma k zemi, zavaľuje neviditeľný balvan. Pod tým nánosom sa mi skôr zdá, že som zostarla. Nepýtam sa dokedy na mne bude. V tejto chvíli nie
Lebo môj pocit je taký:
Je mi príjemné cítiť jarmo na svojich pleciach, lebo aspoň môžem podísť k Bohu a Bohu ich odovzdať, keď nevezme, nech si ich aspoň obhliadne a upraví tak, aby som si nezlomila chrbát, keď ich budem ďalej niesť. Prečo by som nemala mať na chrbte náklad, keď aj bunky v mojom tele ho nesú. Červené krvinky sa umárajú, len aby mi do pľúc zaniesli toľko kyslíka, koľko si len zažiadam. V duši sa rozprestiera nežnosť. Práve nasťahovaná. Uvelebuje sa, poriada vo mne nežnú izbietku, s bledomodrými stenami, s ľahučkými bielymi záclonami, hovorí: môžeš sa do mňa obliekať. Do svetlej látky, podobnej svadobným šatám, ibaže o čosi viac voľnej, plápolajúcej telom, absolútne nepriliehavej, ale vytvárajúcej priestor medzi T(t)ebou a mnou.
Odovzdávanie seba Bohu a mužovi a spomínanie na slova: si tak čistá. Moja minulosť a prítomnosť v ich očiach, to je túžba srdca.
Kameň úhoľný.
