Vtedy som im z police vytiahla knihu, prečítala z nej kapitolu, sediac v mäkkom zelenom kresle, kým sa chystali. Duša sa vzpierala nabrúsenej mysli, to áno a ja som si chytila ucho. Hrala som sa so svojim uchom a náušnicou v ňom.
Potom v strede dňa som to všetko pochopila.
Byť radostná ja sama nemôžem dokázať a vo všetkom je dotyk. Ten znamená: dotknúť sa seba, pripomenúť si určité skutočnosti, prebrať sa zo zakliatia, zľutovať sa nad mnohými vecami, roztopiť sa, povedať im len toľko, že mi môj život síce poriadne zamotali, ale nevzali, tie veci radšej oplakať ako sa na ne hnevať. Do očí mi padla veta Oh how I need You, my Jesus, in the night. Pravda. Poviem si: chcem iba kvety, chcem iba takú kyticu, chcem sa nimi zahrnúť, chcem ich do svojho života, keď zomriem na svoj hrob, chcem sa ti tak priplaziť k nohám, chcem, aby si ma s kvetmi zodvihol, kvôli nim a mne a modlitba bude vyslyšaná a bude dokonané v mojom živote, lebo nenecháš moju dušu v podsvetí, kde je strašne zle a kde sa veľa plače.
V ten deň som utiekla a bola šťastná.
A teraz ležím pod perinou (skrytá), ako slovo v zátvorkách, tak ukrytá. Ako epoché, ktorým sa všetko spochybní a dôjde sa až na dno, až tam kde sú tie pravé podstaty, kde som ja, tak zahrabaná všeličím. Myslím na veci ako: Mária Magdaléna, oroduj za mňa, alebo: naozaj budem pri tebe, Bože plná, až sa budem vylievať?
Poviem si, že som unavená a je tak málo, čo by som mohla chcieť, prajem si jedine zaspať, lebo je už noc, nič viac a to málo ma veľmi oslobodzuje, tá jednoduchosť ma robí vychovanou ženou.
