Tak ako ja? Ty vieš, o čom to prirovnanie hovorí.
Duša, tá prostrednica medzi nami (Boh a človek), dnu-vo mne nad tým húta, blesková spomienka, vytrhnutá z kontextu života, aká spokojnosť, že to vytiahla z hlbiny a priviedla do vedomia. Tú maličkosť sebaodhalenia. Ty včera v kuchyni povieš, že sa tešíš z maličkostí. Ty to vieš. Ty ma to učíš. Mňa zase teší a neustále sa k tomu vraciam, že človek, to nie je iba škrupina, že duša sa mu v jeho tele ukrýva ako mandľa v čokoláde, napríklad.
A tú si dnes kúpime. Kúpime si k nášmu sviatku kadečo zaliate v niečom. A pre mňa to bude symbol môjho života.
Volám ockovi a ten z nás má radosť. Ja tiež. Moji blížni sú tými, o ktorých Bohu často hovorím. Hovorím mu o ockovi, nech mu pomáha, hovorím mu, že ďakujem za všetko, čo mi dal a čo mi vzal, veď nič nie je moje, hocičo mi môže kedykoľvek vziať a ja sa k tomu nesmiem pripútať. Nie, bolo by to hlúpe. Bolo by hlúpe namýšľať si ako dobré, že konečne dnes sa cítim ako by som chcela, lebo vzápätí príde myšlienka plná nenávisti voči tomu, kým to som. Pocit, ktorý neuvládzem uniesť, ten pocit, ktorý je tak nestály, že sa mu nikdy nedá veriť. Preto verím tebe a Bohu. Dnes dôverujem a je to celkom ľahké. Volá sa to milosť, milostivý stav môjho života.
Ja ako tá, ktorá je fascinovaná krehkosťou ženy, ktorá by si tak priala, keby takou smela byť, dozrievam, zrejem a veľmi som sa v tom už zlepšila. Urobila som pokrok a ty si ma pochválil. Aj keď ešte hocikedy to vôbec tak nevyzerá. Pýtaš sa ma, čo by som chcela pod stromček a ja ti odpovedám, že pekné ponožky alebo pančušky a balíček nežností, do ktorej by som obliekla svoje vlastnosti, svoje naučené postoje, svoje nepokoje a tmy, svoj hnev a plač, svoje prejavy ostré ako črepiny, svoj vonkajšok a to, čo neviem ovládať. Byť pretvorená Bohom, ale to môže dať len On. Túžim veď to predsa človek smie aj keď vie, že sa to nemusí nevyhnutne naplniť. Naplnenie/nenaplnenie v obmedzenom svete, prázdnota a čo s ňou, istota a čo z toho, všetko je tu raz tak a raz inak.
Duša mi však dnes povedala o skle, o jeho krehkosti aj o jeho črepine.
Veď krehkosť môže mať toľko podôb, tak ako krása, alebo dobrá chuť. Mne napríklad najviac chutí horkosť čokolády a v nej pobalené orechy.
A pod stromček svojim túžim pobaliť do balíčkov veľa lásky. Láska za lásku, ktorej veľa dostávam. Láska, ktorá mi ukazuje tvár obety za nás.
