Vyšla som zo školy a škôlky, od detí, z ich iného sveta, z ich čarovného sveta a povedala si, že ten polrok tam, ten ma mnohému priučí, okrem iného neľutovať, ale milovať a robiť to aj sebe.
Chlapček hnedovlasý, kučeravý prejavuje lásku tak, že mi dvihne ofinu a pritlačí mi čelo, potom sa na mňa zavesí a povie: pomôž a znamená to, aby som s nim hrala pexeso. Musím s ním rozprávať jeho rečou, jeho strohou rečou, ale nie strohou dušou. Inokedy si odchytí moju ruku, pľuvne do nej a začne sa smiať, potom schová hlavu do môjho brucha a to ma samo o sebe množstvo rôznych symbolov. Ja ho mám chuť objať. A tento týždeň som sa o to aj pokúsila. Ponúkla som mu jemný dotyk a nechala to na jeho mozog, či to príjme. Na tom mieste veľa vecí neriešim, ale tie veci asi riešia mňa, lebo vkladajú do mňa svoju pečať.
Moji malí divosi.
Už toľkokrát som povedala, že Boh mi toto splnil. A pozerať sa na niečo splnené je krásne. Uvažovať, že som si konečne priala dobre, že to bolo konečne v súlade s vôľou, tak ako som si v istom čase hovorila o láske keď prišla, lebo len k tebe som dokázala prísť. Včera som sa zamyslela nad slovami: Boh koná ako živel, rozvracia nami postavené steny, naše predstavy, aby sme začali veriť viac. Cestou domov sa to o mňa omotáva ako babie leto a pavučiny s tým spojené, veď aj moja predstava je dávno fuč a ostala som prázdna, nahá a zahanbená a to preto, aby si ma Boh vyčistil? Aby som bola hladkým priestorom pre nové veci? Aj keď je tento dom ako zakliaty a len málo pánov by doň chcelo vojsť. On chce. On a ty. Aby si ma vyčistil a kúpil ako dom kde bude prebývať. Tá predstava ma ohrieva, netrýzni ma ohňom, že som teraz taká, preto, že som zlá, že som asi bola veľmi zlá, hodná nenávisti a opovrhnutia. Zlá žena, ktorá sa má báť. Báť všetkého aj svadby, na ktorú sa všetky ženy tešia.
Dnes mi povedal takú vetu: aká nádherná len si, keď už v tých ničomných šatách, ktoré zakrývajú z teba tak veľa si krásna. Zmiatol tým zo stola všetku mamonu. A viem, že to bol zámer, učiť ma pravde. Odoláva môjmu chladu a strachu, bezcitnosti, hrubosti v žene, o ktorej si mnohí ani nemyslia, že by takou dokázala byť. My o sebe vieme, vieme už aj o mne a naša láska je bojom, ktorý do smrti neskončí. Minule som v električke zacítila toto: tie myšlienky sú klam, sú lžou, sú peklom a o nič viac som nechcela žobroniť, nechcela som už ani dostať pravdu na tácke, chcela som len počúvať, že sa nemusím báť tejto hávede.
Aj keď, ako ty hovoriš: niekedy si tak nepoučiteľná a voláš ma Stvoreniatko, v tvojich očiach vraj celkom malé a treba ho chrániť.
