Ste moji, som vaša. Som vaša, s menom Janka a priezviskom Maťašová.
Niečo som ti pred odchodom sľúbila a potom som sa celá roztriasla ako želé na koláči, rozochvela som sa ako hlasivky, čo kričia, lebo som sľub porušila. Pred tým, než si odchádzal nakazoval si mi, aby som si dávala pozor, kým tu budem sama, aby som nevodila vnútro po miestach, ktoré neprospievajú zotaveniu, aby som nebola dobrodruhom, čo skúša koľko znesie. Vidíš má krehkú, vidíš krehkosť tam kde ja nie. Keby som len vedela aká veľká je moja moc zvíťaziť, keď si privolávam záchrancu, keby sa to len dalo nejako vyčísliť, predstaviť si, porovnať s mocou, čo si praje človeka zvalcovať, možno by bolo jednoduchšie prestať sa vzdávať. Čo by si mi na to tak povedal? Čo by si povedal na moju vypočítavosť.
Ja som ti však niečo pred odchodom sľúbila a snažím sa opakovať si svoj sľub. Už ho neporušiť.
V rámci prestávky som si spomenula ako som jedla mandarínku a potom ostala na schodoch uplakaná po správe, ktorú mi mamka zverila. V mandarínke boli jadierka pripomínajúce život. Boli štyri. Štyri možné životy, ktoré nezasadím, ale o ktorých sa vie. Videla som ich na tanieri a rozmýšľala na čo vôbec utrpenie treba, na čo až do takej miery ako mi bolo povedané. Priala som si, aby bola pravda, že o všetkom vieš, že vieš o všetkom, tom najmenšom tiež. Aj takom. Že miluješ svojich mučeníkov, tak ako nemučeníkov, že miluješ všetko. Priala som si opäť to isté, čo v júni minulého roku, priala som si mať tú krásnu predstavu, ktorú oko nevidelo ani ucho nepočulo. Len si predstaviť, čím ich môžeš zahŕňať.
Teraz namiesto toho, aby som čítala a písala o tom, na čo mám byť raz odborník, zaoberám sa opäť malými vecami, čo pri sebe vidím: ovoniavam svoj balzam na pery, obzerám si brokolicu, ružičkový kel a mrkvu, všetko celkom zblízka.
Je to tak a veľmi mi to pomáha.
Malé veci, sú ako vtedajšie jadra mandarínky, ich životný náboj, tá zreteľná láska k nim, ktorá znamená milión krát väčšiu lásku k človeku. Upokojuje ma vnímať ich silu stať sa stromom, ak by sa to podarilo a dostali by požehnanie klíčiť. Potrebujem tie malé veci, úplne postačujúce na to, aby sa vo mne našla sila na bežnú činnosť, ísť do školy, na nákup, učiť sa a tak. Je to ako byť nakopnutá do zadku, preplieskaná po tvári, prebratá k životu z dlhej letargie, je to ako obnovená schopnosť vypáliť do sveta, ožiť a zas vzklíčiť, lebo ja som to požehnanie dostala, dostala som život a kopu možností, ktoré by mohli žiť, ktoré by mohli byť aj tu v tomto tele, v tejto duši Jany.
