A ten motýľ sa mi veľmi páči. Teší ma. Myslím na to, že to možno Boh, prichádza tešiť toto kráčajúce, potom ležiace, túžiace a nevyspytateľné dievča.
Googlim si jeho meno pod heslom: meno bieleho motýľa. Môže to byť biely motýľ žilnatý, mlynárik kapustový, jaseň červenooký. Pozorujem a zdá sa, že to bude mlynárik.
Pozorujem a robím si rozcvičku mysle, myšlienok, nech sa mi hrajú, pohrávajú sa s predstavami, že raz budem chcieť a musieť takto pozorovať ľudí. Možno. Ale teraz je tu šanca myslieť, tešiť sa, ďakovať. Ísť na vec všelijakými taktikami. Lebo k človeku niet iba jednej cesty. Lebo aj moja prázdnota nie je moja jediná cesta, hoci sa zdá, že dokáže preniknúť všetko, vyplieniť letnú lúku, zničiť divorastúcu ďatelinu, len tak si zabiť život a odísť. A ja potom prídem do vlastnej duše a pozbieram, čo ostalo, genotyp seba a duša zarodí novú lúku, nový fenotyp mňa.
Je teplo a mám pri sebe vankúšik.
Chcem sa rozvinúť a mať deti. Chcem vyzdravieť a nebyť už toľko chorá. Chcem milovať. Ach a ešte ako. A myslím na to, koľko vecí sa dá pre lásku obetovať, s koľkých sa radovať.
Myslím na lásku,
teraz, keď je mi už lepšie. Som akurát vonku na vzduchu a teplom vetre a predo mnou je rozostavaný dom. Mamka mi dnes v obchode povedala, že je sranda ako sa za mnou ešte stále obracajú chlapci. A práve padajú na zem malé kamene, niekto dnu na stavenisku možno seká skalu. Toto sa mi zdá, že počujem, že z akejsi skaly padajú na zem najprv veľké kusy a potom malé kamienky.
Myslím na lásku, že aj tvrdý kameň dokáže vydať jemný zvuk.
Život je taký farebný...
