Presne pred rokom, na tomto mieste kňaz chytil moje ruky a ukázal mi symboly zblízka. Milosrdenstvo nado mnou, a že je veľké. Nie je miesto pre strach, dievčatko, v tebe drieme láska. Povedala som mu ďakujem, on odpovedal: ďakujem. Čelo odišlo s krížom. Čelo sa z toho tešilo, vedelo radovať. Na to som dostala odpoveď, že to ja. Viac mi už nebolo treba, viac nie ako ďakovať.
Boje sú boje a človek musí byť veľmi statočný, aby povedal Pán za mňa dielo dokončí, aby sa ufúľaný nehanbil postaviť sa mu pred oči. Nechcieť byť taká hanblivka, pred Tebou nie ako pred svetom. Pred tým, s ktorým zdieľam lásku sa to učím: nehanbiť sa za seba, ale vstať a ísť, lebo títo dvaja, tí ma milujú bez mojej zásluhy.
Dennodenné začiatky a vždy milujúci pohľad, vždy zosobnený Boh, Boh dnes prijatý do úst, krehký, aby sa ľahko v žalúdku rozplynul, ale podstata je iná, je mocný, aby menil.
Predchvíľou:
vnútro nosa som vytrela framykoinom, hrdlo som premyla červenou vodou proti zapáleným mandliam, urobila som si to s láskou k svojmu telu, k jeho útrobám, urobila som to starostlivo ako mama dieťaťu. Predstavila som si pri tom takú lásku, veď dieťa vo mne bude zázrak a musím sa naň hrať ak ho mám precítiť, musím ho vyhľadávať dostupnými spôsobmi, učiť sa na sebe. Nie sa karhať, nie znevažovať pre hŕbu nedostatočností. Raz mi ktosi povedal, že to na sebe sa učím byť dobrou matkou. To všetko, že periem, varím, plačem, som úzkostlivá, ľúbim aj sa hnevám, učím sa odpúšťať, to všetko si dieťa bude raz vyžadovať. A ja trénujem.
A okrem lásky niet toho veľa a možno je, len je to tak strašne zbytočné a malicherné, že to ani nevidím. Počula som na seba už charakteristiky zaslepenosti, martýrstva, neuvedomenia, nevďačnosti a moja chyba by ani tak nebola v tom, ako v tom, že som neodpustila láske, že chce odo mňa tak málo, že jej stačím taká a nemusím túžiť po tom, aby moju chybu opravili reklamačné papiere.
Tak.
Že práve ja, ja jej stačím taká.
