Rozprávala som a takto rozprávam už polroka, hovorí mi, že to sú tie roky, tých intenzívnych šesť a pol a že len vidno ako vychádzajú von, nikdy som nemyslela, že to raz poviem aj keď som veľmi chcela, tebe áno, to o čom som sa neodvážila nikomu povedať, lebo som sa bála, bála odsúdenia, že ako je možné niečo také prežívať, niečo také cítiť.
Mám rada stav pokoja, je pre mňa viac než radosť, viac ako šťastie, pokoj je silnejší, je vytrvalejší, je ako tenká niť, ktorá dáva dohromady rozkotúľané korálky a pritom neostávajú stopy na koži, lebo pokoj nie je žiaden motúz.
Pýtaš sa ma či sa chcem stať tvojou ženou, pýtaš sa či ťa ľúbim a ako veľmi je moja láska veľká, pýtaš sa ma to stále, často, pravidelne a ja možno neodpovedám, lebo to túžim neustále počúvať, no napokon predsa poviem, áno, veď ty si predsa môj.
Teraz sa teším, lebo pozerám von oknom, píšem si čo chcem a teším sa trebárs aj z našej planéty, predstavujem si ju ako sa kolíše a rotuje, predstavujem si ju ako guľôčku, modro-zeleno-hnedo-bielu, rozmýšľam, že o nej iba málo viem, že vôbec netuším akými procesmi práve prechádza, čomu sa vyhýba a čo ku mne prepúšťa, rozmýšľam o tebe, čo som mnou mieniš, pripodobňujem si tvoju lásku k jeho láske, ty Boh ma predsa miluješ ešte viac. Idú mi myšlienky: láska je trpezlivá, nezávidí, nevypína sa, raduje sa z pravdy, hymnus na lásku, ktorý mi raz dali do ruky, veľakrát mi už dali do ruky niečo pekné, čo som nedokázala stráviť a premeniť na živiny a tak som to vypľula a neostala ani stopa potom čo som mohla mať.
Rastiem, rastiem aj týmto tŕňom, rozprávam o ňom, tomu kto ma miluje a tomu, kto mi povedal, že ma neopustí, lebo vie, že som sa taká narodiť nemala, že je to všetko svetom, že je to všetko hriechom, možno nie mojim, možno cudzím, možno výčitkami a tým že sa nevedelo o mojom zraniteľnom podnebí, kde sa schyľovalo k búrke, kde bola vždy rosa, vlhko a prázdny priestor, kde nik nechcel prísť.
Dnes som mala sen, že v lete budem zažívať niečo, čomu sa bránim, z čoho mám strach, snívalo sa mi o mojom opustení, o mojej biede, o nepovšimnutí ničoho, iba hanobení, o snahe preukázať niečo, čo nikto nevidí, o mojom rozplynutí a hľadaní nádeje už naozaj hocikde, snívalo sa mi, že som vybehla a bola som ľuďom ukradnutá, úplne sama, sama a to je ten tŕň.
