A tak si vravím a napĺňam prázdno tým, že ani mňa nemožno odsúdiť.
Pred niekoľkými dňami som rozprávala dvom ľuďom o tom ako to so mnou kedysi bolo, rozprávala som im o žltých gombíkoch na bielom tričku, o granku vo fľaši z kubíka, o tom ako som mala najradšej šaty, veci a látky z povaly svojich starých rodičov, mala som zimomriavky a vyslovené chcenie tu a teraz vzkriesiť obdobie dozrievania na ženu. Už nemám chuť nič zazlievať, prečo sa to stalo.
Tebe som v mojej izbe na posteli hovorila viac a ty si povedal, že o tomto si nevedel, že si ani len netušil o niečom takom, mám pocit, že sa nájde stále niečo nové, čo sa odhodlám odhaliť, je to lepšie takto, po kúskoch, nie naraz, je to lepšie pre teba aj pre mňa. Vieš kedysi som si vyrábala náušnice, náramky a náhrdelníky, navrhovala šaty, kreslila ich a veľa vymýšľala, z jednoduchosti som vytvárala pôvab, pôvab pre seba a chvíľu sa mi takým aj zdal, ale ja som si ho nevedela ochrániť.
Teším sa keď pôjdem za Nikolkou, už dlho nevolala, už dlho som jej nevolala ja.
A keby som sa teraz mala opísať, povedala by som samé nezmysly, že by som chcela zážitky aj keď neviem aké a život ten a večný, v sebe by som sa hnevala, že vlastne vôbec neviem, čo chcem povedať, neviem po čom túžim, aby ma to vystihlo, aby som sa neprikrášlila i nezbedačila, preto by som ostala ticho a potom by som kdesi na záchodoch plakala zo svojho detstva, z lavice a stoličky, zo slov alebo mlčania, z toho, že žíznim a nie som kaktusom, aby som bola v suchej hline spokojná.
A ľudia by o mne mohli povedať: tá žena je veľmi nevďačná, ale čo ak tá žena tak neúprosne túži pozvať k sebe Boha.
... a ani ju nemožno odsúdiť, lebo je Tvoja.
