Stála som v zime, v dedine, ktorá vo mne vyvolávala smútok, možno preto, že som bola sama, že sama som si pripadala stratená a odkopnutá, hoci ja vlastne nie som vôbec odkopnutá, možno sú to tie minulé straty, nedostatok spamätania a veľká bolesť. Bolesť, ktorej výhonky zasahujú prítomnosť. Môj prítomný život. Vidím sa teraz ako ten biely, chorý psík na benzínovej pumpe. Ten psík zo štvrtka poobedia, ktorého potrebovali a potom už nepotrebovali, tak sa na ňom vypomstili, ale so mnou to takto nie je. Asi som s ním len súcitila.
Tešila som sa na omšu, vtedy keď sme sa na ňu chystali aj potom keď sme už boli vychystaní a mala som si obuť už len svoje čižmy. Tešila som sa na to, že som práve na tom mieste, na ktorom som, že nie som na inom, tešila som sa zo svetla, z takého prítmia, ktoré tam bolo ako ochrana pre dlhý deň a noc. Na konci omše bola srdcu blízka veta, veta, ktorej som už dávnejšie tak povedala: si ako vyšitá. Taká, že v Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky. Iba tú jedinú z tej modlitby poznám, iba tú jedinú som odriekla. Potom som okrem iného bola takmer stále objímaná a ráno keď sme si povedali, že sa nám obom snívali podobné sny si mi hladil nohy, hlavne tú jednu, ľavú poranenú.
Teraz mi napadá, že mi skutočne nezáleží na slávnostiach viac ako na svadobnom obrade, že mi nezáleží na obstarávaní doplnkov a jedla, tých čačiek, bez ktorých som si kedysi nevedela predstaviť oný deň. Rozmýšľala som nad tým, keď si ma viezol v aute a nič, vôbec nič sme nehovorili a bolo nám do plaču, mne aj tebe, že sa ľúbime a predsa toľko trápenia. Toľko skúšok pre našu lásku.
Povedala som ti, že si prajem z matérie len šaty a kvety, len to a potom veľa neviditeľného a viac hodnotného, pomyslela som si, že si prajem to najhodnotnejšie, aby som ťa milovala ako si zaslúžiš.
