V mojom srdci ostalo prijatie, ostalo akési miesto, oveľa väčších rozmerov, pre odpúšťanie. Také krásne miesto ako keď som si začala pripúšťať, že vlastné nedostatky, ľudská povaha a veľa vecí okolo mňa mi ešte nemusia brániť k ceste do neba, lebo cesta do neba nie je taká ľahká.
Jeden, ktorému už pripadám stará, ku mne prišiel oplakávať prababku.
Povedal: Som stále smutný, lebo moja babka je v nebíčku. (A sadol mi na kolená)
Povedala som: Tak to môžeš byť rád, že je práve tam.
Povedal: Som. Veď aj ty tam už čoskoro pôjdeš a aj moji rodičia a potom ja
a budem stále pri svojich.
To dieťa odbehlo a zase sa smialo, zase vymýšľalo a roztopašne strkalo do druhých, zase som ho musela upozorňovať na pravidlá ako obohratá platňa, lebo aj to je mojou úlohou.
Okolo druhej keď som si sadla za ich stôl a ich tváre boli ku mne blízko, som za nich ďakovala. Malí ľudia. Ľudia, pri ktorých mi je tak dobre. Ako dobre, že existujú, že človek žije najprv ako dieťa, čo vidí všetko čisto.
Veď pre čistého, všetko čisté, nie žeby nepoznal žiadne zlo, ale vo svojej maličkosti načúva, čo ho naučí ten, kto ho učí o svete.
Učiteľ a Vykupiteľ, čo za zodpovednosť si mi to vlastne dal?
Pomáhaj všetkým učiteľom a vychovávateľom. Rodičom.
