Nemám nič zvláštne,nevyzerám ani krajšie, ani pôvabnejšie, nároky sú za mnou, premohla ich láska.
Dostala som kalendár a tri druhy symbolov v ňom, aby som tam značilaako žije telo, na prehliadke u lekárky, ktorá so mnou jemne narába, potomkvapká krv, nebolí nič nebolí, na takom smutnom mieste je bolesti viac, nášblízky tu trpel a včera sme tam plakali a kládli ho do hrobu.Pozerala som a plakala pri slovách: „jeho dušu upokoj" a upokoj aj mojutak ako je to možné, kým som na zemi. Hovorím Ti o nich, o tých trpiacich,no teraz mám chuť zaznamenať svoje vlastné víťazstvo.
Do jednej častimôjho vnútra napadalo páperie.
Vravel o vábivom hlaseBoha, niečo ako utíšenie, vtedy som utekala a hodila so do náručia, niktoo tom nevedel, lebo som len stála, na nič sa ma nepýtal, nechcel, aby som sapriznávala, chcel, aby som brala, veľmi veľa odnášala.
Keď mi teraz napísala:
„No predsa ty Víla v písmenkách,ukrytá, schúlená" akoby vedela, že presne tak som vyzerala.
Vôbec nič sa nezmenilo, ale upokojil a už ani nechcem zmeny, takto je to moje, pri tej starej piesni ako stvorenej pre dnešné emócie.
