Myslím na svoju zapálenosť láskou a potom na svoj chlad, zmrazený ako cencúľ. Láska zmrazená ako cencúľ, potom slzy keď sa cencúľ topí, potom som kvapalná v prejavoch a nechala by som všetko do seba namočiť. Celý svet.
Včera do telefónu vravím, že by som chcela byť vypriemerovaná. Kdesi medzi tým. A potom akoby spoločne ďakujeme za to, že to takto nie je, keď povieš, že ma miluješ presne takúto. Hovorím ti, že by som chcela milovať aj keď nepoužívam to slovo. Áno chcela by som milovať človeka, lebo mi to robí radosť.
Včera mi človek povedal: si úprimná a čistá a ja som mu už viac nemohla dať jedno svoje slovo. Nevedela som, či povedať ďakujem, alebo sa priznať k všetkému čím som. Napadali ma samé opozitá: k čistej špinavá, k úprimnej pokrytecká. Uvidela som Janku a musela jej napísať: Jani, som roztržitá a neposedná, nič, čo začnem nedokončím. Učiť sa mi nechce. Potom som už nenapísala, že až tak, že sa neviem vpratať do kože. Myslím na to, že aj ten človek je pre mňa takým a keby mi to chcel vyhovoriť, myslela by som si svoje a povedala: prijmi odo mňa moje pekné myšlienky o tebe, veď si to vo mne myslí aj Boh a my chceme, aby si tak myslel o sebe aj ty. To by som mu asi povedala. Preto sa snažím prijať tento dar.
Píšem si, tu na počmáraný papier, že ďakujem, že som vďačná až tak, že som smutná. Ale prečo smutná. Z vďaky. Asi tak ako smutná z lásky, keď sa do mňa Jarko zamiloval a mňa potajomky dojímalo všetko. Všetky jeho boje za mňa. Všetky boje potom, keď sa o mne všetko dozvedel. Je to ako kruh, v ktorom sa moja radosť zákonite spojí so smútkom. Ale ten smútok nič neničí, preto je prípustný. Myslím na to, prečo je pre jedného človeka tak ťažké prijať pekné. Že je to možno o zvyku: byť ustavične v strehu. A to v strehu znamená obrniť sa pred úderom. Všetko je niekde hlboko a ja stále neviem, či sa to dá nazvať už prežitkom doby. Či nemusím byť už tak veľmi opatrná. Myslím na to, že je hriech takto sa potupiť, že z akého prekliateho strachu som to zas nevedela prijať a povedala verejne: som čudáčka. Vynakladám kopu energie na to, aby som sa vo všetkom rýpala. Rýpem sa v tom, či je spravodlivé mať toľko dobrých vecí. Nie, nie je to spravodlivé, je to darované. A ja túžim byť vďačná. Bože, som vďačná. Myslím na trpiacich a teraz by som chcela zdieľať niečo s nimi. Teraz keď mám silu. Som tak strašidelne domotaná. Som domotaná, keď je niečo krásne spojené s mojou osobou.
