Deti na stretku sa pýtajú, koho Jarko ľúbi, či Janku a potom sa smejú,že sa červenám, že zahováram a ja plná hodvábneho áno odpovedám: nie,vôbec nezahováram.
Cestou tam mi pod nohami praská lístie, pôsobí ako spomaľovač a janaozaj nestihnem prísť včas, vlastne stále meškám a ľudia na mňa čakajú, hodinkymi meškajú smerom vpred a pri spoliehaní na tú divnú ilúziu sa zamotávama blúdim v polopravdách.
Prajem si len zaspať na veľmi dlhý čas, spánkom princeznej, ale takto zaspaťznamená umrieť a narodiť sa znova, trebárs v spovedelnici.
Moje vlasy vyzerajú po dvoch minútach ako nikdy neprečesané a ja akopráve vyliahnutá a toto je už tak, že upravenosť je u mňa na bodemrazu, lebo podvedome o ňu ani nemám záujem, tak som to vyskúmala sama nasebe a záver urobila predvčerom: tri týždne v mesiaci stačí, keďvoniam, iba toto a višňové labello, voňať, potrebujem voňať a inak touž nebude. A potom príde ženskosť, najkrajšia na svete, pre mňa ako marhuľkoválátka, hladká, zdola povlnená, no ja plná pút nedám si ju objímať, bude ukrytá,do naskrytejšej komory.
Utekať nevládzem, behať neviem, keby sa tam dalo radšej doplávať...dúfalasom, že sa zosúladím skôr, iné sa mi snívalo, s milším slovom nad milšie, potomveľká snaha, bez postele a vankúša, no napokon...som sa predsa lenvyfarbila...
...a práveže to nebolí,
práveže tá slza v oku nie je od bolesti,
záclonkový dotyk
a povedal: „Hľa, ja robím čosi nové,
teraz to klíči, nebadáte?
Áno, urobím cestu na púšti
a rieky na pustatine." (Iz 43, 19).
„Otvor mi, sestra moja, priateľka moja,
holubička moja, moja čistá." (Pies 5, 2).
...aby som vpustila do tej tmavej komory jeho jasné svetlo, kamenné hradbyokolo sú už vraj dosť studené.
