Je sloboda žiť život svojim tempom.
Raz keď som premýšľala uvidela som pred sebou obraz kde bežím ostošesť, ale aj tak ma dobiehajú, predbiehajú, videla som seba ako v krátkom nemom filme hrám rolu dievčaťa, ktorému záleží na tom, aby došlo do cieľa dôstojne, lenže to dievča nikdy do cieľa nedošlo dôstojne a vždy sa muselo namáhať, zadychčať, a aj tak si uvedomiť, že netuší ako veľmi má k sebe ešte ďaleko a ako tam má dobehnúť.
Možno až priveľmi jej na tom všetkom záleží.
A tak to dievča len neustále dobieha, vychádza zo svojej trate, aby dobehlo tých ktorí pekne žijú, ktorých životy sú podľa nej plné krásneho, aby si takpovediac vniesla arómu krásy do svojej prázdnej nádoby. Povedala som si: hlúpe dievča, čo nevidí, že..
Čo nevidím, že..
Vtedy keď sme vošli do lesa neďaleko nášho domova padali podobné chumáče ako dnes
a zo svojho života som sa tešila.
Teraz sa chystám k lekárke pre potvrdenie. Dopijem rannú kávu, v ktorej je príchuť čakanky a v mojej duši budú čakať sny, ktoré ani čas nezahojil, a preto budem myslieť na to, že také túžby musia byť od Boha. Lebo tá nemenná túžba ku mne prirástla ako mach ku kameňu.
A zadefinujem si pojmy tvrdosť a mäkkosť. Kameň a mach. Veď je tak zreteľne, že moje túžby sú zjemnením skamenelín duše. Moja duša ako dobytý hrad. Uväznená princezná, spiaca šípková. Oslobodzuje ma keď si priznám, že je vo mne čosi také, že je vo mne možno veľa kamenia, že som taký človek, s takou výbavou, lebo neha to nie je len ružová farba a kadečo, čo sa mi páči, veľmi páči.
Neha je možno aj to, čo sa mi na mne nepáči. Neha znamená láskou zahrnúť opovrhnuté. Aj čosi moje, mne vlastné. Nie sebaláska, ale láska, ktorá nech sa rozdáva čistá aj z tej, v ktorej chce tak veľmi čistá bývať.
Keď tam pôjdem, pôjdem pešo a budem hľadať kamienky, všímať si ich veľkosť a tvar a budem sa modliť všímaním.
