Stopy nôh, ktorénesú človeka a ja túžim človeka milovať, človeka ako celkom všeobecný pojemlásky, teda ich aj seba.
Varím nám polievku, zeleninovú polievku, so zemiakmi a mrkvou,jednoduchú, ľahkú ako záclonku na žalúdok. Ty si mi vravel, aby som písala, žepotom pretrhneš tú slabosť, lebo sa tak len tvári, no my dvaja vieme: nie jeneškodná ani bieločistá, ubližuje mi.
Prichádzajú návalyako snežné záveje a veľmi tichá nádej, veľmi čistá nádej z nich, viem akona ne, sú to iba búrky a aj keď po nich vo mne neostane kameň na kameni, Boh jeaj tak silnejší, raňajky všetko zaženú, raňajky a ďalší nový čaj, prestane bolieť,čo sa v spánku nazbieralo, aj za tamtie roky, ale zatiaľ si len ležím,práve zobudená a už sa na to chystám, šepkám: chráň mi tento deň a iba miprebleskne hlavou, že čo to malo znamenať, tá neviditeľná ruža a schopnosť jejvnímania, moja slepota v tom, čo viem citom nahmatať, no očami nevidieť,taká bola ruža, moja, vedľa tela a periny, včera pred spánkom, malá, bez tŕňova červená...takéto okamihy sú pre mňa nenahraditeľné.
Pocítila som uchopenie, myšlienkový stret, uzol, latku z ktorej bol, niepovraz, ani lano, ale priliehavosť a veľké chcenie: rozprávaj, teraz mi lenrozprávaj, o mne a o sebe.
A ráno prišla spomienka, že nestihla som dopočúvať ani dohovoriť, lebotá vôňa ruže, tá ma uspala.
