Ležiacej tam okolo tretej nadránom sa mi pred oči tískali schody mojej základnej školy, neviem prečo toľké množstvo spomienky, jej stará ošúchaná bordovo-béžová farba, ktorú už teraz pretreli na farebnosť, ako keby sa tým svet chcel vedieť viac vcítiť do detstva deti, chcel si priznať veľa minulých chýb a pritom narobiť pri dieťati ďalšie, lebo nikdy nebudeme bez chyby. Ale mne sa aj tak viac páčila jej staroba. Mala som ju rada, našla som tam veľa šťastia, ale aj opovrhnutia a smútku.
Nikdy môj život nebude bez chyby, lebo vtedy keď budem odstraňovať nedostatok, vynorí sa ďalší. No cez to všetko netreba prestať odstraňovať, čo sa dá, čo má už chrastu a pod tým novú kožu, čo nerozreže dušu do hlbín ako dezinfekcia, len aby na nej nič nebolo, lebo: nedostatok ťa udrží pri zemi, jeden múdry povedal. Myslím na to, že sa mi páči život a páči sa mi práve preto, že nie som nepopísaný papier, že práve naopak som papier veľmi popísaný, potom vygumovaný, potom nanovo napísaný text, niekde je kresba, kresba o mne a niekde vysušená hlbina, ktorú urobila slza ako v mojom svätom písme, ktoré je na určitých stranách veľmi zmáčané, ale nič sa mi na papieri duše nezabudne ani dobré, ani zlé, lebo spravodlivosť Krista sa rodí v maštali.
Do tenkej žily tiekla infúzia a ja som si iba tak do ticha svojho života myšlienkami povedala: nezabudni kým si aj keď prešlo veľa rokov, lebo vždy čosi spojené s tebou bude ti podobné.
Je ti podobné.
To dievčatko na lúke, tiahnucej sa pozdĺž nehlbokej rieky, jej smiech, jej malý vzrast pre ktorý sa jej smiali, jej najmladší školský vek v triede. To dievča si prialo byť veľké, také ako oni a narástlo, prerástlo vysmievačov, no teraz by chcelo byť malé, niekedy neviditeľné, lebo si myslí, že iba toto by vypovedalo jej dušu. Narodená ku koncu leta, keď sa oberajú jablká a hrušky. Plyšový psík Lýdia ako darček k ôsmym rokom, sama som mu dala toto meno, lebo sa mi páčila o rok staršia Lýdia. A potom dospievanie a v škole samota, ktorú som nechcela, lebo som chcela patriť medzi nich, medzi tých všetkých, ktorí ma nikdy medzi seba nevzali. A dnes sa mi sníval sen, že jedno dievča ešte stále nevyzrelo vo vysmievaní druhým, v prenasledovaní slabších, lenže múdry človek si to nevšíma, vždy si tvorí vlastný názor. Viem, že deťom netreba zazlievať neposlušnosť, lebo úlohou dieťaťa je zmúdrieť, vyrásť z dieťaťa, a predsa z neho nevyrásť, stať sa ženou, no aj tak ostať tým zraniteľným dievčatkom.
A ráno pri obliekaní, hľadiac do zrkadla viem, že si to už nevšímam, že sa mám rada, že je dobre ako som stvorená, že moje telo je rámom mojej duše presne také aké je a nemusí sa mi to páčiť. Páčilo sa to tak Bohu, nie je to viac? A k telu sa nesmie zle správať.
V práci som pre únavu poplietla termíny besiedky. Potom som ochorela. Moja vina. Nikto za to nemôže. Je mi to ľúto. Je na mieste myslieť si, že iným ženám by sa to nestalo? Že sú pozornejšie ako ja? Vytrvalejšie? Zvládajú život lepšie, statočnejšie? Môžem si vôbec povedať, že v tej chvíli keď sa možno na mňa toľkí hnevali, lebo boli sklamaní, že nestihli uvidieť deti, čo bolo právom som sa ja cítila malá a objímaná Bohom, lebo len Ten vedel, že som už asi nevládala.
Dnes ideme domov, lebo na dvere klopú Vianoce.
