Povedal, že si až doteraz myslel, že je biely, ale odteraz už nebude, porovnal svoje nohy s mojimi a napokon dodal, že keby som mala aspoň ruky dohneda, pýtal sa ma na to, že prečo sa nechcem opáliť, prečo som taká lenivá a prečo vyzerám tak, že keď vystúpim bude ma musieť odniesť, aby som neodpadla a nerozsypala sa na kúsky a potom povedal, že bude chvíľu ticho nech ma aspoň začuje.
V tej chvíli som sa smiala, lebo som to už nevydržala, smejem sa na to tom, že som podľa neho blbá, lebo som šla pešo štyri zastávky, smejem sa ako bez zábrany tára jednu smiešnejšiu hlášku za druhou, že čo mi zas je, že chodím tak pomaly a potom som už konečne utiekla na ubytovacie, aby som sa ho striasla.
Ako dobre, že tu, vo svoje izbe, mám balkón, že si tam dám stoličku a len pozerám a pozerám za horizont. Ako dobre, že keď mi je ťažko až na smrť zaplaví ma pokoj a zmením na život názor, poviem si, že je nevyspytateľný, ale zmyselný, že som konečne vzlietla a je mi ľahko kdesi tam, kde sa spája telo s dušou, kde som ja sama, kde ma pozoruješ iba ty, kde som iba tvoja a ty nie si pribitý, ale vzkriesený, vravíš mi, aby som sa pozrela na to koľko pribití som si už prežila a teraz ma vzkriesiš, lebo si povedal vstaň, ako vtedy ráno, pred niekoľkými dňami.
Páči sa mi to takto a myslím, že by som vymenila všetky pekné veci, všetky šaty, všetko z čoho môžem mať iba chvíľkovú radosť za toto šepkanie, tak ako dnes v električke, vymenila by som svoj túžobne nenaplnený pocit krásy za niečo viac, za lásku k sebe, ktorá by bola nepredvídateľná ako život, ako môj život, ako moje nálady, ako tie stavy úzkosti, ktoré má učia pokore a vedela by som, že láska nie je iba taká ako by som si želala, že je oveľa viac ako rozumom dokážem pochopiť.
