Žalmista vtedy očividne tiež.
Toto píšem iba tebe: Sme deti svojich rodičov. Diela trojice. Aký dvojvýznam. Aká hĺbka. Božia Trojica. Muž-Žena-Boh=Trojica. Zázrak. Dieťa to je zázrak. Príbeh dievčatka vo mne. Príbeh chlapca v tebe. Príbehy rodín vedľa nás. A tak tam hore sedím, myslím na určité veci a modlím sa. Som ticho. Tichá tvár a dnu toľko viet. Chcem, aby si vedel, že ťa milujem. Chcem, aby si to vedel vždy aj keď sú moje slová horké ako prášok kakaa. A my dobre vieme, že som žena akosi zvlástne ubolená. Nejde o to, či zranená, zraňovaná. Len jednoducho ubolená z hocičoho a hocikde, bez panenskej blany na duši. Od útleho veku.
Potom si pomyslím, že by som už aj celkom chcela vybrať nejaké fotky zo svadobnej cesty a vytvoriť z nich mozaiku, koláž, znova si ich pozrieť a povedať si, že som lízala tú nalepšiu zmrzlinu na svete s polevou ako vyšitou pre moje brucho: lieskové orechy v horkej tečúcej čokoláde a pod nimi zmes lesných plodov. A kvôli takej maličkosti sa mi rozžiarili oči. Smiali sme sa z toho. Bola som smiešna a bolo to milé. Verona nás očarila, keby sme mohli zostali by sme dlhšie. Túlali sa uličkami, priúzkymi pre mnohých, akurátnymi pre dvoch, tak akurátnymi pre vzťah, rozhovor, blízkosť..
Toto bolo vtedy, keď som sa nešla kúpať, lebo mi bola zima. Tak som len sledovala okolie a pritom všetkom som si nevedomky opálila nohy.
A potom sme jedno ráno zašli do chrámu v meste Frejús. Povedala som, že sa mi asi najviac páči.
Pôvab modrej. Kvety, z ktorých by som si vedela predstaviť ozdoby do ryšavých vlasov. Venčeky a podobné nápady som mala.
Schúlenie a radosť na ostrove.
Ako pozorovaná z nebies.
Gurmánsky zážitok.
V jeden podvečer sme si povedali, že konečne pravý francúzsky balkón, hotel tak ako sme si ho predstavovali.
S mojim manželom, pre ktorého by som chcela mať srdce týchto farieb.
Parfuméria Fragonárd: tu sa rodia francúzske parfémy.
V jedno monacké ráno, keď sme sa tam túlali.
Vyšli sme si nad Nice a pozerali na život pod nami.
Môj muž je tam dole, v azúrovom mori a ja na kameňoch strážim veci aj jeho.
Poslaním manželstva je milovať, starať, načúvať, strachovať sa o toho druhého, takým spôsobom po akom túži.
Gary Chapman: Päť jazykov lásky
Po čom túži dnes tvoje srdce? Moje po tebe.
