Zaslúžim si sedieť pod listom, stromom a ešte jedným kvetom? Niekto sa pomýlil, nie som v sebe doma, je mi občas cudzo, možno, že už odumieram ako horčičné zrno a bránim sa rozpuknutiu, že to bude bolieť, čo keď bude zráňať, že to bude dlhé, keď sa budem lámať...
Odpovede nechcem, cítim, že ich netreba, nemusím to vedieť, balvany padajú, ticho len vyzerám, ale poplach na veži, za mrakmi je Slnko, skúška, sľúbil, že potopa viac nebude tak sa na to spolieham.
Rozumiem, že bolí keď sa niečo vydeľuje, škatuľkuje, triedi, mám rada svoje obľúbené dievča z 80. rokov 20. storočia a hneď zazriem svoje typy, lebo som im podobná, viem, čím sú tak blízki. Už vyťahujem hromničku, pripomínam Záchrancu, pokvapkaná budem, budem odlíčená, obnažená budem, budem hanblivá, červené kvapky, nebolí, keď tečú iba kúsok predtým, vyvolávajú zraniteľnosť, extrém za extémom...o tom je look vulnerable.
