Sú modro-sivo-zelené. Niekedy ich v zrkadle zavolám: studené severné moria, plné nebezpečných ľadovcov, na ktorých stroskotal Titanic.
No bolesť srdca ma ešte neoprávňuje byť krutou.
Byť krutou a zlou ma vie bolieť stokrát viac, a preto sa budem starať. Budem starostlivá k životu.
Spomienka na leto:
v auguste som dostala od teba kytičku lúčnych kvetov (mojich najobľúbenejších, lebo rastú len tak, z Božej milosti bez zásahu človeka). Kytičke som dala meno a bola ňou potešená od prvej chvíle zazretia. Odkráčala som si s ňou v objatí tvojich rúk, zavesená na tebe, opretá o hruď, nenásytná lásky, túžiaca ju sať ako dieťa mlieko z matkiných pŕs. A myslela som na to, že je to o prijatí zdravia do mojej duše, do jej ďalekého vnútra. Do rany. Že je to sladké ako med a telo je blažené a veľa vápnika pre výstavbu toho, z čoho budem žiť.
Vápnik urobí niečo ako výplň diery.
Lebo nedá sa ostávať prázdna, veď koľko toho, som si už nazbierala, koľko toho uložila a kde to je. Kde to je, keď sa to žiada mojej duši. Závory to zavreli, pre iné časy. Táraniny. Pre aké časy? Otvorte svoje brány pre tento vek, veď tak veľa tým zamykaním uniká.
Keby sa tak dalo postaviť na mostík a skočiť do duše rybičku, plávať v nej a ísť hlboko, až k dverám, ktoré ešte ostali zavreté. Mnohí už povedali, otvorte si srdce, bude vo vás prebývať a budete iným človekom. Iným v zmysle: prežívajúcim kráľovstvo. Ja sa modlím, aby tie dvere vyrazil, už neviem kam som dala kľúče. Jeho veľká moc, tá tvrdá ruka, ktorá rozbije môj kamenný hrob a potom ma pohladí, keď ku mne dorazí.
Hrob, do ktorého ma už raz v mojom sne chceli uložiť, ale ja som vedela, že budem žiť ak sa rozhodnem.
To be continued...
