Kedysi večer, sme sa dohodli, že ráno mi zavolá a potom mi povedal, že už mám ísť spať. Ráno aj zavolal, pýta sa ma na sny, vravím: nič a keď skladám telefón, spomínam: že som iba utekala, celú, celú noc, bez únavy, plná sily ako žena na úteku, hľadajúca posvätno.
Vravím ako malá, iba sama sebe, že mohol ostať navždy, vravím ako malá plnú kopu iných slov, ešte nezmierená, no vraj mi to len nedošlo: zmysel udalostí neznamená momentálny cit.
Som ochotná to vnímať.
Mamka len pomaly otvára dvere a ja jej hovorím, že budem to, čo ona, jednu malú hrianku s maslom a lekvárom, no teraz nevyhnutne potrebujem ešte malý okamih, kým čaj vychladne, vetrať sa pri otvorenom okne spolu s perinami, nemusím myslieť, prichádza to samé a potom už len mávnutím ruky utíšim tie hladiny. O niečom je zbytočné hovoriť, keď to stráca na sile. Necítim nič, vôbec nič, typu príliš alebo len a kedysi by som kvôli tomu plakala, teraz nie, netrúfam si povedať, je to tak definitívne, buď pekné alebo škaredé, netrúfam si na kadejaké extrémistické protiklady, lebo to bolí, bolí ak sa niekto nájde nevyhnutne v mínuse. Som bývajúca na hraniciach, hľadajúca skutočnosť nie iba v pocitových extázach, cítiť už ani nevládzem, veď cítenie všetkého možného ma vyčerpalo, no Ty, aj tak skutočnieš.
Čo je vlastne moja pravda? Povedz to ak chceš.
Mám túžbu, ktorú nemožno privolať, ktorá príde znenazdajky a plápolá si plápolá.
Pár minút pred poludním som si len tak zmyslela: pôjdem a vychystám sa na nákup zošitov, podstrihnutie vlasov, do obchodu s ponožkami a silonkami, na vyštípanie mrazom, budem jednoduchá ako radosť, pôjdem všade na nohách a s obdivom, v smere pokoja vločiek, v papiernictve bude voňať za tým, čo je nové, ešte nepopísané, neporušené, čisté pre myšlienky. Hľadám niečo biele, vnútri s linajkami a navrchu s kvetmi. Dávam si náušnice, dávam si čiapku, sneží, pýtam sa, koľko vrstiev je potrebných na to, aby som tam nezomrela od zimy. Aké zvláštne, celé je to zvláštne, že tam kráčam ako po nového priateľa, ktorému budem písať listy bez obálok, budem ho klásť na rozličné miesta a vyberať možno aj vo vlaku a hoci naše priateľstvo bude len na určitý počet vyznaní a listov, predsa si zapamätá všetky detaily, moje termíny, to, keď ženy bolia bruchá, stavy fantázie, príbehov a básní, silný smútok a krehkú radosť, aby sa tam toto všetko pekne krásne miesilo a potom pri otvorení zašepkalo, že ide o môj život, ja s tým už potom naložím, ako budem vládať, ale sama nie, sama ho len roztrhám.
Roztrhám si priateľa?
A potom zistím, že človek sám a bez Boha je schopný veľmi veľkých ohavností a viem o čom hovorím.
