...dám ho len TEBE, zaľúb sa do mňa..., lebo neviem zabudnúť na to čo somcítila...
Princezná z druhej strany nazvala môj zmätok zmätkom víly...včera somtotiž doplatila trapasom kvôli svojej zvedavosti...poslala mi fotografiea mne zrazu napadlo, že za tých pár sekúnd som si ju predstavila rovnako,jemnú, s dieťaťom v náručí, ktoré nosí v kapsičke čokoládovýzrak.
pieseň vo mne znie:
„...i ty, i ja,i ja, i ty, i my, i vy se mužem mořem stát..."
Možno nikdy nepocítim v sebe krásu, ale (ne)vadí...veď nemusíš meniťpodmienky, no musíš mi dať silu...ale vadí, veľmi to pravdupovediac vadí...žektosi žobre o vlastný obraz...a čo cíti ten žobrák, ktorý nemá na chlieb,utápa sa v omamnostiach...iný doma v slzách.
Možno budem túžiť až do konca života, žiť zrkadlovým handicapom, tváriť saže s ním nežijem, pristupovať bojazlivo...."prosím ťa zostaň"...keď sa namňa díva svet, fúkni do mňa vôňu a opakuj to dookola...čo mi nik iný nikdynedá, zaštopkaj moje deravé myšlienky...
Keď som kráčala domov, cesta bola zamočená krvou, tichým zhonom a spomalenýmzáberom očí, bolesť bola tvrdá, nevládala sa skvapalniť, pobúchajme ju pochrbte, my traja čo ideme okolo, ja už nevládzem, pobež Janka, nestihneme tenautobus...veď bežím, nevidíš? Z výletu slečny? Ale tá posledná je oblečenánevhodne...vo vzduchu bude omyl...nemali sme čas vysvetliť...z kyticouv ruke utekám kopcami...
...smerom k svojmu Slnku...už iba za TEBOU...
