odmietala som nápadníkov, lebo nikdy to nebolo ono, koho som chcela, ten nechcel mňa, kto sníval o mne, na toho som myslela len málo, ale ty a ja a potom dotyk ruky, úchop ruky a prechádzka, na ktorej sme stretli sliepky, bola zima, bol desiaty február, pred šiestimi rokmi. A pamätáš? Vtedy som si nebola istá, či je to už chodenie, lebo som nevedela ako také chodenie vyzerá a bolo pre mňa neskutočné, že ja: mám frajera.
Vedela som iba to, že keď sa už teraz rozhodnem, bude pri mne človek, túžiaci po mojej láske, za každých okolností. Preto je vážne mať frajera.
A potrebovala som čas. Málo som zo začiatku rozprávala. Ty si si myslel, že som tichá a už veľakrát sme sa z toho smiali, lebo ja ti v skutočnosti veľmi rada rozprávam. A nie som ani tichá, ani hanblivá, skôr tak trochu neprístupná, lebo spoločenskosť pre mňa neznamená poznať hŕbu ľudí. Nie, lebo medzi toľkými ľuďmi som až príliš stratená, nevyznám sa ani v tom kým sú oni a nerada chodievam na veľké návštevy. Vtedy keď som sa zaľúbila, som si to už konečne mohla dovoliť, na okne duše sa zatiahla záclona, veď už nepotrebujem hľadať, už som našla, zatiahla som záclonu a začala som za ňou žiť život s tebou, bola som rada, že je to už tak, že budem môcť zdieľať s tebou radosti aj bolesti, tiaže aj hustotu a veľké prázdno v mojej duši, ktoré si smel napĺňať, pretože som verila v teba ako muža, ale pridlho si nemohol tušiť prečo, v toľkej túžbe veriť, je aj veľa nedôvery. Až kým som v jeden novembrový deň nevyšla pred tebou na povrch. Ako vynorená žabka z rybníka. Išli sme po snehu a niečo som sa ťa spýtala, ty si mi niečo odpovedal..a potom už nespočetne krát povedal, že kiežby si to vedel skôr, skôr by si mi to v duši objímal.
A odvtedy sa už veľa neskutočného stalo skutočným.
Myslím na to, ako veľmi neskutočné bude pre mňa nosiť v sebe dieťa. Myslím na to a predstavujem si, čo budem robiť, či z toľkej radosti nebudem úzkostlivá, lebo mne sa to stáva, že radosť z niečoho vo mne produkuje úzkosť, obavy o to, že to zničím, stratím, ublížim tomu, roztrhám, zašpiním,
to možno preto, tieto moje sny za posledné dni. Som v nich ja a čakám dieťa a každé jedno mojim nedopatrením hynie. Som smutná. Som v sne smutná, lebo mi nikto nepovedal, že dieťa treba nakojiť a tak si dieťa štyri dni k sebe túlim, umývam ho, hladkám ho, nespím preň, ale ono umiera, lebo je hladné. Alebo ten dnešný: Som v deviatom mesiaci, ale neviem, že treba chodiť k lekárovi na pravidelné prehliadky, a tak nikto nevie, že som tehotná, nemám pri kom rodiť a moje dieťa umiera. Som smutná. Ráno rozmýšľam, čo to má znamenať. A asi viem. Sústrediť sa treba na jednoduché veci a nie na všetko možné, čo až tak podstatné nie je. Také posolstvo pre mňa, pre môj život.
♥ obrázky: internet
