Dnes ma pri pohľade do zrkadla napadlo, že ich ostrihám ako vždy, že sa vzdám čakania na ne, že sa vzdám s úmyslom, že tak to bude lepšie.
Mnohým veciam nerozumiem ani s čím súvisí tá reťazová reakcia: bolesť- túžby- neunesiem- silnejšie- ešte silnejšie- pokoj- mier- vzdávanie- nádej, chemický proces v mojom tele, smútok a radosť, nestabilita, keď mi napadá, že to tak bude možno až do smrti a vôbec ma to nedesí, lebo...žeby som to prijala?
Na papier som napísala hriechy a Bože toľko o tebe premýšľam.
Ticho si ma počúval a ja som to tak chcela, len počúval a ja som sa nehanbila za hriechy, vedela som, že tam nesedí len človek, hovorila som o sebe a potom plakala a tvoj služobník povedal, že som sa očistila a som čistá celá, povedal aleluja, hoci je štyridsať dňový pôst, pozeral na mňa a myslím, že v tej chvíli obdivoval Boha presne ako ja.
Cítim jarný vzduch, ďaleko aj blízko, ale viac blízko.
V tráve rastú snežienky a niekto mi radí, aby som šla na samý vrchol Malých Karpát, že tam ich nájdem veľa, že sú tam veľké snežienkové pláne, usmievam sa, videla som, bola som tam, dokonca som sa zapísala do knihy návštevníkov, hoci to pôvodne mala byť iba krátka prechádzka s troma spolužiakmi. Hovoria o láske k snežienkam, opisujú ich vzhľad a mne sa chce skákať do debaty a dodať ešte viac: viete, ale snežienky nie sú iba to, pre mňa sú sväté, lebo umierajú rýchlo a ich krása je len nakrátko.
V tom momente ma fascinuje tanec a kolieskové korčule, sukne a šaty, jemnosť ženskosti, červené nechty a trblietky na očiach, úzke nohavice a duša, ktorá je krajšia než čokoľvek, čo možno vidieť, je vo mne zálusk byť šialene romantická, sveter na pol chrbta sivý, volánový a ďalší fialový, kabelka s mašľou a topánky s podpätkami, prvé, prvé v živote
Ako keď som sa potešila troma materiálnymi vecami v akcii, karfiolom na obed, kockami horkej čokolády, láskou a bozkom, ktorého hranicu stanovuje muž, lebo ako žena by som zašla ďaleko, deťmi a tým ako mi dal pätnásťročný ovoňať, že to on tak vonia, túžbou človeka počuť o nádhere jeho ľudských rozmerov, jarným závanom, jarným kabátom a toľkými plánmi, aby som mohla snívať o tom, že budem veľmi neposedná.
A len hovorím aké pekné je potešovať človeka, hovorím si to stále aj keď som ešte nevyrástla z iného, dnes to ku mne privial vietor a ja som cítila tú istú vôňu, vôňu toho, čo už bolo a mala by som si aj povedať čo bolo to bolo, hoci to malo dávno pominúť, ale nestalo sa a tak to iba rástlo a ja som živila aj keď nechcene tento druh symbiózy.
Spútaná.
Mala by som povedať stačí a neprijať tú myšlienku, byť dušou v mori, na teplej pláži, o ktorej mi včera povedali a pozerať ako kráča po hladine, ku mne a je zaľúbený, vidieť jeho plač, plač z lásky ku mne.
Slobodná.
Pýtajú sa ma vidíš jeho tvár, nemáš ťažké viečka, viem, že je to ťažké, snaž sa Janka, snaž. Nevidím, neviem si ho predstaviť, viem ho len cítiť a zrazu sa usmejú a povedia, že aj tak sa dá, moja najkrajšia modlitba, nado mnou ich ruky aj ruky, ktoré držia, nikto o moje vnútro neprejavil taký záujem ako včera a bolesť, čo mám slabne, verím slovám, ktorým som dlho neverila, že tie roky pominú, roky, ktoré hrýzli.
A mali o mne obraz.
Romantická žena si môže dovoliť vlastnú melanchóliu.
