či čo som si to namyslela, pri tej túžbe spoznať kým to vlastne som.
Čo človek prežíva so mnou, keď sa cítim opustená, biedna, do akej miery sa vôbec môže na tom podieľať, môžem ho vôbec vtiahnuť do svojho sveta, neviem, nepúšťam, čakám a iba niekto smie, ja by som chcela hladiť ich tváre, ja by som chcela hladiť tie miesta, kde ma hladili.
Chlieb a jeho kmínova príchuť v popolcovú stredu, iba pohár mlieka, sen, oči, pýta sa ma, či som prišla kvôli nemu, že on to vie, veď nikoho nehľadám, môj malý brat spí doma, že to bola zámienka, zapojiť ho do života, neviem, čo si o sebe myslím, len ich prosím, aby sa za to modlili, tak mi berie ruky do rúk a hovorí: Bože ty vieš, čo my nie, ty vieš odkiaľ a ty vieš prečo.
A možno to už začalo, už začalo meniť ma, budem zdravá, budem plná šťastia, uzdravená, zo spánku, z dlhého zimného, chvály, ktoré ku mne prehovárali, ku mne, ako o mne, aby som ho chválila, Boha môjho jediného, záchrancu.
V to ráno, skoré ráno, ešte teplá perina, ešte teplý vankúš, nočná stráž nado mnou, pred zimou, teraz modlitba k slzám, ktorú mi zverili, že je ako pre mňa, že sa modlila, keď ma zazrela a ja som cítila, On je a je živý a je skutočný.
