Radí mi, že radšej nie, lebo neviem kedy otehotniem, v akom ročnom období a dieťa rýchlo rastie. Vlastne ani by som nič dopredu nekúpila. To len tak, lebo rada snívam.
Veľa rozpráva. A mne to vyhovuje. Presne dnes mi vyhovuje byť zaliata slovami od ľudí. Nech len hovoria o tom, čo žijú, veď aj tak som sa dnes v električke zamýšľala nad životmi iných. Myslela som na to, že niekto berie nenaplnenie možno ako bežnú vec a niekto z toho nenaplnenia nechce už viac žiť. A len, celkom odveci mi preletí hlavou, čo ak moja únava a slabosť pramení z toho, že ma tak často pobolieva chrbát. Čo ak v tom je len celkom jednoduchý fígeľ a ja tu hľadám nejakú hĺbku, nejakú hádanku, na ktorú nevieme prísť.
Dali sme si gaštanovú tortu.
A mňa bolí brucho.
Prečo zo všetkého bolí?
Moja ťarcha v bruchu.
Moja ťarcha ako zrkadlo?
Zrkadlo čoho?
Prežívam pokoj a radosť. Žijem a zdá sa, že veci sa menia, že sa mi myseľ ukľudnila a presne taká sa cítim byť zrelá, aby som si ťa zobrala. Do smrti bola tvoja. A hoci ešte v sebe mám, že aké by to bolo: byť nežná, žena na rozsýpanie, tak krehká, ľahká ako vzduch, žena bez vône, vánok a nie človek, víla, bytosť, ktorá lieta a sama neviem prečo, keď vlastne túžim byť aj silná, bojovať a byť statočná, povedať si svoje, obrániť svoj revír, dušu, telo, blížneho svojho.
Je však krásne, že z tej Víly v sebe vyrastám, že je mi malá, úzka, krátka, že mi už nestačí, že som ďalej a nemám si s ňou v mojom srdci už tak veľa povedať. Zbohom neskutočná Víla, lebo ja som skutočná žena.
Pobozkaná Ruženka.
